Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

69

Hlavně j úlohe vitráže, ktorou je emotivně
doriešenie architektonického priestoru farbou,
musí byť podriadená i kompozícia, ktorá sa
musí logicky začlenit do architektúry ; preto
„je nutné ujasnit si od prvopočiatku konceptu
princip podriadenosti a nadradenosti ideového
obsahu“.7 Architekt a výtvarník sa musia kon-
centrovat na hlavný ideový ciel’, ktorý musia
podčiarknuť gradáciou výtvarných prostriedkov
pri zachovaní harmonie celku vo výsledku. Ten-
to žiadúci súlad je možné dosiahnut len spolu-
prácou architekta s výtvarníkom už v stádiu
projektu (čo sa, žial’, málokedy dodržiava).
V opačnom případe dochádza často k dojmu
„zavesenosti“ a „odstránitelnosti“, ktorý je pri
monumentálno-dekoratívnom diele zásadné
nežiadúci. V případe, že je vitráž navrhovaná
pre daný architektonický priestor, třeba, aby
sa kompozícia dala vnímat celá. Platí to najmä
pre figurálně kompozície, interpretujúce určitý
dej. Ak divák móže pri bežnej prevádzke
v miestnosti vnímat len fragment figurálnej
kompozície, vitráž stráca podstatné na ideovo-
-estetickej posobnosti.
Kompozícia, rešpektujúca špecifickosť vitrá-
že, musí obmedziť priestorotvorné prvky, pri-
čom je z hïadiska jej funkcie v architektúre
ideálne sústredenie na niekolko velkých foriem,
pokial’ možno bez detailov. V rozvrhu plochy je
výhodná kompozícia dostředná, ktorá netriešti,
ale sústreďuje vnímanie; z hïadiska kompozície
farby zase uprednostnenie určitého základného
farebného akordu, respektuj úceho zákonitosti
simultánneho kontrastu.8
Klasická vitráž, na ktorej výtvarnú podstatu
sme sa snažili poukázat, ponechává si aj v sú-
časnosti oprávněnost existencie. Paralelné s ňou
vy ví ja sa v povojnovom období výtvarný pře-
jav, doplňujúci architektúru, ktorý vybočuje
z póvodnej definície vitráže. Moderná doba pri-
niesla v umění zintenzívnenie vzájomných
vplyvov medzi jednotlivými výtvarnými dis-
ciplínami, ktoré postihuje tradičné výtvarné
riešenie mozaikového okna v samej jeho pod-
statě.
S opúšťaním tradičnej povahy vitráže pozo-
rujeme vo viacerých dielach opúšťanie figu-

ratívneho námětu. V súvislosti s architektúrou
móže sa javiť ako vhodnejšie použitie polofigu-
rálnych, resp. geometrizujúcich nefigurálnych
motívov. Riešenia tohto druhu reagujú na vý-
dobytky racionálneho pólu volného maliarstva,
skúmaj úceho možnosti geometrického tvaroslo-
via. K zbližovaniu s inými disciplínami dochá-
dza však nielen smerom k maliarstvu (ktoré
je napokon tradičné), ale aj smerom k sochár-
stvu (plastické premodelovanie skloviny v kom-
pozícii). Podnecujúco zapósobil predovšetkým
vývin modernej architektúry. Avantgardně
snahy v skúmanej oblasti sledovali najmä pře-
konáme rozporu medzi striktným tradičným
poňatím vitráže a tendenciami modernej ar-
chitektúry, pre ktorú sa klasický pojem okna
stává stále viac anachronizmom a je nahradzo-
vaný konštrukčne oprávněnějšími pojmami pl-
nej alebo prázdnej steny. Druhá tendencia smě-
rovala k riešeniu vitráže ako volnej nefigura-
tivně) skladby.
V prvom případe (uplatnenie vitráže v kon-
štrukcii steny) vyhranili sa v povojnovej tvorbě
na Slovensku dve funkčně odlišné riešenia:
a) vitráž ako súčasť sklenej steny v konštrukč-
ne odlahčenom stavebnom celku;
b) vitráž, akcentuj úca masivnost steny ro-
bustnosťou a plastickým riešením.
Druhá tendencia je vedená snahou o osamo-
statněme vitráže od konštrukcie stavby, pričom
farebná exaltácia ako súčasť výtvarnej pod-
staty vitráže je umožněná nielen prirodzeným,
ale aj umělým světelným zdroj om.
O obrodu klasickéj vitráže sa v povojnovom
období priekopnícky zaslúžil Janko Alexy.9 Vit-
ráž bola v týchto rokoch u nás neprebádanou
oblasťou výtvarnej činnosti, ktorá nemala na-
výše ustálené estetické nároky. Vitráže vzni-
kajúce v tomto období boli spravidla transpo-
zíciou výtvarných princípov, platných v tabu-
1’ovej malbě, do iného materiálu bez rešpekto-
vania odlišných funkčných súvislosti. Výtvarné
kompozície sa navýše dostávali často do rozporu
s možnosťami realizácie v sklenom materiáli.
Príkladom je Alexyho riešenie piatich mozaiko-
vých kompozícií zo skla v Hviezdoslavovom
divadle v Bratislavě z roku 1952. Vnímanie