DOI article:
Herucová, Marta: K ikonografii náhbroku fin-de-siècle na Slovensku
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51728#0073
níkov buržoázie (od obchodníkov až po banká-
rov) a v oveïa menšej miere aristokratův. Na Slo-
vensku súumeleckejšie náhrobky roztrúsené, čo
nedovoluje hovořit o ucelenějších „expozíciách“.
Ich počet, do určitej miery i kvalita a bohatost
typologie sú v mnohom překvapivé a s európ-
skou produkciou porovnatelné. Pri prehliadke
Kerepešského cintorína vo vtedajšom našom
hlavnom meste zaujme aj fakt, že viaceré objed-
návky náhrobkov realizovali póvodom slovenskí
sochári: Alojz Stróbl (1856-1926) z Královej
Lehoty, Ján Fadrusz (1858-1903) z Bratislavy,
Jozef Damko (1872-1955) z Nitrianskeho Pra-
vna, Alexej Lux (1883-1941) zo Spišského Pod-
hradia. Nie však tie najmonumentálnejšie (roz-
měrné mauzóleá), ktoré patria „velkým maďar-
ským patriotem“ - politikům, ktorí bojovali proti
Habsburgom: Lajosovi Batthyánymu, ktorý bol
odsúdený na smrť a zastřelený v roku 1849, Fe-
rencovi Deákovi, ministrovi spravedlivosti, ze-
snulému v roku 1876, a Lajosovi Kossuthovi,
vodcovi maďarskej revolúcie, zesnulému v ro-
ku 1894. Oproti tomu vo Viedni vládnúci Hab-
sburgovci sa sice mohli popýšiť velkolepými poh-
řebnými obradmi, ale ich telá (zabalzamované, bez
vnútorností „pochovaných“ osve; srdcia do úrn
v kostole augustiniánův) boli uložené tradičné do
cínových rakiev a relativné jednoduchých sarko-
fágov v kryptovej hrobke kapucínského kostola
na viedenskom Neue Markt. Táto skromnost pa-
novnického dvora je velmi vzdialená tomu, čo
móžeme obdivovat' na Centrálnom cintoríne, ked
sa přistavíme pri hroboch bohatých a slávnych
Viedenčaniek a Viedenčanov.
Bol to rozdiel oproti minulosti, kedy sa ná-
hrobky zriadbvali len šlachticom, vojenským
a cirkevným hodnostárom, výnimočne mešťanom
a výlučné len mužom. Až demokratizačným pro-
cesem společnosti pribudli náhrobky ženám a de-
ťom; „populárně“ sa stali rodinné hrobky. Zria-
dovali sa už nielen po smrti, ale aj za života a čo-
raz menej niesli pečať náboženskej příslušnosti.
Příčiny relativné malého počtu solventných
objednáváte lov (i pretrvávajúci spoločenský výz-
nam šlachty) u nás sú známe. Slovensko bolo
politicky i národnostně neslobodnou a zaostalej-
šou súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie. Pře-
vážná část jeho obyvatelův žila na vidieku a me-
nej početná v městečkách s ospalým vidieckym
charakterem a atmosférou neskorofeudálnych
společenských vzťahov, ktoré sa len pozvolna pre-
tvárali na priemyselnejšie centrá jednotlivých re-
giónov. Na přelome storočí sice zažívali určitý
boom a s ním súvisiace stavebné aktivity, menia-
ce postupné ich středověků tvář, ale chýbali tu
koncepčnejšie urbanistické plány, velkolepejšie
projekty a z nášho pohladu aj velkorysejšia rea-
lizácia novodobo ponímaného cintorína.
III.
Zrod novodobého cintorína, cintorína s indi-
viduálně chápanými pomníkmi v umělecky stvár-
nenej „prírodnej záhradě“, cintorína, ktorý prvý-
krát v historii počítal s návštěvami pozostalých,
třeba hladať v období osvietenstva a Francúzskej
revolúcie. Spočiatku jeho realizácia závisela
v mnohom od prepojenia požiadavky nájditelnosti
jednotlivých hrobov a dodržiavania reštrikcie ich
ozdôb. Hroby s nápadnými náhrobkami, u kte-
rých sa samolúbosť potomkov zaodievala do uc-
tievania zesnulých, sa odmietali, ale ako sa ne-
skór ukázalo, len teoreticky. Politická požiadav-
ka rovnosti sa premietla do konceptu prírodnej
záhrady, lebo v napodobení prírody sa postulo-
vala aj prirodzenosť rovnosti (aspoň po smrti).15
Podnetom k zriadeniu novodobých cintorínov
nebola len obhajoba lúdskej důstojnosti, ale pre-
dovšetkým nové hygienické povedomie - pani-
ka z nákaz a strach z chorob. Predtým totiž,
medzi stredovekom a osemnástym storočím, boli
cintoríny pri kostoloch a kaplnkách, nenápadné,
bez „příkras“. Nariadenia panovníkov (Jozefa IL,
Napoleona)16 sledovali nielen zrušenie týchto
vnútromestských cintorínov, hrobiek v kostoloch
a kláštoroch, ale aj obmedzenie pohřebných
pomp: zesnulého mali po obřade v kostole od-
67
rov) a v oveïa menšej miere aristokratův. Na Slo-
vensku súumeleckejšie náhrobky roztrúsené, čo
nedovoluje hovořit o ucelenějších „expozíciách“.
Ich počet, do určitej miery i kvalita a bohatost
typologie sú v mnohom překvapivé a s európ-
skou produkciou porovnatelné. Pri prehliadke
Kerepešského cintorína vo vtedajšom našom
hlavnom meste zaujme aj fakt, že viaceré objed-
návky náhrobkov realizovali póvodom slovenskí
sochári: Alojz Stróbl (1856-1926) z Královej
Lehoty, Ján Fadrusz (1858-1903) z Bratislavy,
Jozef Damko (1872-1955) z Nitrianskeho Pra-
vna, Alexej Lux (1883-1941) zo Spišského Pod-
hradia. Nie však tie najmonumentálnejšie (roz-
měrné mauzóleá), ktoré patria „velkým maďar-
ským patriotem“ - politikům, ktorí bojovali proti
Habsburgom: Lajosovi Batthyánymu, ktorý bol
odsúdený na smrť a zastřelený v roku 1849, Fe-
rencovi Deákovi, ministrovi spravedlivosti, ze-
snulému v roku 1876, a Lajosovi Kossuthovi,
vodcovi maďarskej revolúcie, zesnulému v ro-
ku 1894. Oproti tomu vo Viedni vládnúci Hab-
sburgovci sa sice mohli popýšiť velkolepými poh-
řebnými obradmi, ale ich telá (zabalzamované, bez
vnútorností „pochovaných“ osve; srdcia do úrn
v kostole augustiniánův) boli uložené tradičné do
cínových rakiev a relativné jednoduchých sarko-
fágov v kryptovej hrobke kapucínského kostola
na viedenskom Neue Markt. Táto skromnost pa-
novnického dvora je velmi vzdialená tomu, čo
móžeme obdivovat' na Centrálnom cintoríne, ked
sa přistavíme pri hroboch bohatých a slávnych
Viedenčaniek a Viedenčanov.
Bol to rozdiel oproti minulosti, kedy sa ná-
hrobky zriadbvali len šlachticom, vojenským
a cirkevným hodnostárom, výnimočne mešťanom
a výlučné len mužom. Až demokratizačným pro-
cesem společnosti pribudli náhrobky ženám a de-
ťom; „populárně“ sa stali rodinné hrobky. Zria-
dovali sa už nielen po smrti, ale aj za života a čo-
raz menej niesli pečať náboženskej příslušnosti.
Příčiny relativné malého počtu solventných
objednáváte lov (i pretrvávajúci spoločenský výz-
nam šlachty) u nás sú známe. Slovensko bolo
politicky i národnostně neslobodnou a zaostalej-
šou súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie. Pře-
vážná část jeho obyvatelův žila na vidieku a me-
nej početná v městečkách s ospalým vidieckym
charakterem a atmosférou neskorofeudálnych
společenských vzťahov, ktoré sa len pozvolna pre-
tvárali na priemyselnejšie centrá jednotlivých re-
giónov. Na přelome storočí sice zažívali určitý
boom a s ním súvisiace stavebné aktivity, menia-
ce postupné ich středověků tvář, ale chýbali tu
koncepčnejšie urbanistické plány, velkolepejšie
projekty a z nášho pohladu aj velkorysejšia rea-
lizácia novodobo ponímaného cintorína.
III.
Zrod novodobého cintorína, cintorína s indi-
viduálně chápanými pomníkmi v umělecky stvár-
nenej „prírodnej záhradě“, cintorína, ktorý prvý-
krát v historii počítal s návštěvami pozostalých,
třeba hladať v období osvietenstva a Francúzskej
revolúcie. Spočiatku jeho realizácia závisela
v mnohom od prepojenia požiadavky nájditelnosti
jednotlivých hrobov a dodržiavania reštrikcie ich
ozdôb. Hroby s nápadnými náhrobkami, u kte-
rých sa samolúbosť potomkov zaodievala do uc-
tievania zesnulých, sa odmietali, ale ako sa ne-
skór ukázalo, len teoreticky. Politická požiadav-
ka rovnosti sa premietla do konceptu prírodnej
záhrady, lebo v napodobení prírody sa postulo-
vala aj prirodzenosť rovnosti (aspoň po smrti).15
Podnetom k zriadeniu novodobých cintorínov
nebola len obhajoba lúdskej důstojnosti, ale pre-
dovšetkým nové hygienické povedomie - pani-
ka z nákaz a strach z chorob. Predtým totiž,
medzi stredovekom a osemnástym storočím, boli
cintoríny pri kostoloch a kaplnkách, nenápadné,
bez „příkras“. Nariadenia panovníkov (Jozefa IL,
Napoleona)16 sledovali nielen zrušenie týchto
vnútromestských cintorínov, hrobiek v kostoloch
a kláštoroch, ale aj obmedzenie pohřebných
pomp: zesnulého mali po obřade v kostole od-
67