je hlavně, sú to diela skutočne výtvarné a bytostné
sochařské.
Z tejto oblasti rýdzich plastických objemov
vstupuje divák do světa ..druhého“ Giacomettiho.
A tu na něho dotáhne náhlý a mocný pocit prekva-
penia. Pamáť si mimovolne vybaví útržky toho,
čo bolo o tomto diele povedané, aby vzápátí na
to zabudla, lebo slovo sa len sčasti stává telom,
všetko ostatně je nové a nepředvídané. Namiesto
očakávaných trpkých a meravých symbolov, na-
miesto mátožných zjavení halucinatórnej obrazo-
tvornosti máme před sebou figúry plné vitality,
takej jasnej a prenikavej, ako by to boli nie sochy,
ale akési podivuhodné pitoreskně bytosti. Ich
postoje, gestá, pokožka tváří, ich sústredená vážnost
alebo potmehúdska veselost sú prestúpené takou
nevšednou životnosťou ako Donatellova Magdaléna
alebo niektoré sochy Rodinove.
Len pozvolna si člověk uvědomuje, ako jeho
prekvapenie tkvie v tom, že dielo přitahuje zrak
a púta zmysly ovela viac a inak, než očakával.
A tak, hoci vždy rátá s istým rozdielom medzi
představou o výtvarnom diele, nadobudnutou
prostredníctvom literatúry aobrazovej reprodukcie,
a jeho poznáním z vlastnej skúsenosti, musí sa
pozastavit nad tým, prečo je tentoraz ten rozdiel
taký velký.
I
Giacomettiho dielo, vytvořené do roku 1935 a
uznávané hned’ v čase svojho vzniku, bolo z naj-
lepších, najbytostnějších sochárskych vtelení prie-
kopníckej energie doby. Tej energie, z ktorej na
prahu tohto storočia, chrbtom ku klasickej európskej
minulosti, vzchádzali celkom nové plasticko-
priestorové koncepcie. Po roku 1935 sa však Giaco-
metti náhle vrátil к tomu, čo boli jeho súputníci,
aj on sám povodně, zavrhli — vrátil sa к modelu.
Tento rýchly a nepochopitelný zvrat sa, pravdaže,
videi poblúdením, krokom spát, od dneška к vče-
rajšku, к prekonanej tradicii postrodinovskej.
Umelec sa utiahol do samoty svojho pařížského
ateliéru, a keď sa potom ukázalo, že pevne stojí
na svojej volbě a že pri nej zotrváva, přestali sí ho
všímat.4 Z predného sochára avantgardy bol razom
vyhostenec a outsider. A bol by ním možno ostal
po celý život, nebyl toho, že v samých okolnostiach
dějin nadišla zakrátko chvíla, v ktorej sa právě
3. Alberto Giacomettí:
Poprsie Diego,,
1952—1953,
bronz
193
sochařské.
Z tejto oblasti rýdzich plastických objemov
vstupuje divák do světa ..druhého“ Giacomettiho.
A tu na něho dotáhne náhlý a mocný pocit prekva-
penia. Pamáť si mimovolne vybaví útržky toho,
čo bolo o tomto diele povedané, aby vzápátí na
to zabudla, lebo slovo sa len sčasti stává telom,
všetko ostatně je nové a nepředvídané. Namiesto
očakávaných trpkých a meravých symbolov, na-
miesto mátožných zjavení halucinatórnej obrazo-
tvornosti máme před sebou figúry plné vitality,
takej jasnej a prenikavej, ako by to boli nie sochy,
ale akési podivuhodné pitoreskně bytosti. Ich
postoje, gestá, pokožka tváří, ich sústredená vážnost
alebo potmehúdska veselost sú prestúpené takou
nevšednou životnosťou ako Donatellova Magdaléna
alebo niektoré sochy Rodinove.
Len pozvolna si člověk uvědomuje, ako jeho
prekvapenie tkvie v tom, že dielo přitahuje zrak
a púta zmysly ovela viac a inak, než očakával.
A tak, hoci vždy rátá s istým rozdielom medzi
představou o výtvarnom diele, nadobudnutou
prostredníctvom literatúry aobrazovej reprodukcie,
a jeho poznáním z vlastnej skúsenosti, musí sa
pozastavit nad tým, prečo je tentoraz ten rozdiel
taký velký.
I
Giacomettiho dielo, vytvořené do roku 1935 a
uznávané hned’ v čase svojho vzniku, bolo z naj-
lepších, najbytostnějších sochárskych vtelení prie-
kopníckej energie doby. Tej energie, z ktorej na
prahu tohto storočia, chrbtom ku klasickej európskej
minulosti, vzchádzali celkom nové plasticko-
priestorové koncepcie. Po roku 1935 sa však Giaco-
metti náhle vrátil к tomu, čo boli jeho súputníci,
aj on sám povodně, zavrhli — vrátil sa к modelu.
Tento rýchly a nepochopitelný zvrat sa, pravdaže,
videi poblúdením, krokom spát, od dneška к vče-
rajšku, к prekonanej tradicii postrodinovskej.
Umelec sa utiahol do samoty svojho pařížského
ateliéru, a keď sa potom ukázalo, že pevne stojí
na svojej volbě a že pri nej zotrváva, přestali sí ho
všímat.4 Z predného sochára avantgardy bol razom
vyhostenec a outsider. A bol by ním možno ostal
po celý život, nebyl toho, že v samých okolnostiach
dějin nadišla zakrátko chvíla, v ktorej sa právě
3. Alberto Giacomettí:
Poprsie Diego,,
1952—1953,
bronz
193