Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (5.1971)

s priam elementárnymi problémami, no maliar
svojím ideovým programma, aplikovaným na
výtvarnú tvorbu, usiloval sa ovplyvňovať súvekú
slovenskú spoločnosť pri vytváraní vlastných
samostatných duchovných foriem a životného
štýlu.
P. M. Bohúňa z gnozeologického hïadiska možno
pokládat za racionalistu, ktorý vo svojich umělec-
kých dielach takmer vždy vyjadřuje váčšmi to, čo
o věci vie, než len to, čo vidí. Nikdy nepodlieha
spontánnemu vnímaniu reality iba ako estetickej
umeleckej maliarskej kvality; Bohúňova tvorba je
skór pojmová. I ked je senzitívny, nebývá Bohúň
senzuálny, oproti zmyslovým kvalitám zavše pre-
javuje racionalistickú 1’ahostajnosť, ba priam
idealistický odpor. Jeho hodnotenie reality, 1’udí
i věcí, je takmer vždy přetavené prizmou ideovosti,
ktorá má v jeho podaní niekedy až „schillerovskú“
didaktickosť. Ako výtvarný umelec je skór analytik
ako syntetik, hoci jeho heroické ideály a úlohy, ktoré
si predsavzal, vyžadovali si váčší zmysel pre monu-
mentálnost a vačšiu formu; jeho výtvarná forma
je v podstatě drobná, koreniaca ešte v tradíciách
predmarcovej doby, aj vo všeobecnej vtedajšej
zálube v drobnokresbovej miniatúre a litografii.
Ked sa neskór přeorientoval na novoklasicizmus,
Bohúňovo umenie směrovalo к váčšej, uzavretejšej
forme, к vyjadreniu istého pevného systému i к vy-
tvoreniu dokonalého tvaru. Pravda, i tak zostáva
jeho umělecká metoda spájania tvárných zložiek
aditívna, bez silnějších výtvarných skratiek, alebo
dekoratívnych, resp. ornamentálnych prvkov. Bo-
húňov tvar je presne delimitovaný, jednoznačné
vymedzený, a to nielen navonok, ale aj vnútornou
kresbou a vnútorným valérovým tieňom, a budo-
vaný splývavým hladkým maliarskym rukopisom.
Bohúň sa usiluje tlmočit lokálnu farbu i objem
skutočného objektu, no jeho hmotnost alebo těles-
nost skór zoslabuje, hoci mu nie je cudzie pochope-
nie takých zmyslových atribútov reality, ako je
reakcia rozličných hmot na světlo. Aj v tomto
ohlade střetáváme sa u Bohúňa s určitou zdržan-
livostou alebo podceněním niektorých zmyslových
aspektov reality, takže možno povedat, že u tohto
maliara nejde ani o phiý idealistický senzualizmus,
tobóž — s výnimkou niektorých spontánnych
pokusov — o materialistickú hutnost. Je nesporné
skór valéristom než koloristom. Optická stránka
obrazu je uňho podriadená stránke významovej,
idei ako organizuj úcemu principu diela. V tomto

zmysle je v Bohúňových portrétoch závažným
faktorom světlo, ktoré vnáša do obrazových ploch
istú živost a hravost a pomáhá tlmočit světelné
aspekty reality i jej priestorové a plastické hodnoty.
Přitom Bohúňovo světlo nie je vlastně úplné
realistické; je umělé a ateliérovo aranžované.
V Bohúňových malbách zvácša převláda studená
farebná škála, ale spolupósobením rozptýleného
světla dosahuje na obrazoch jemnú lyrickú harmo-
niu.
Napriek tomu, že Bohúňova tvorba prezrádza
vnútornú dynamiku a logický vývin, Bohúňov
obraz nie je tak jednoznačné vyhraněný, aby ho
bolo možné výstižné označit určitou slohovou
kategóriou, ktorá by sa bez výnimky vztahovala
na celú jeho tvorbu. Skúmanie obrazového mate-
riálu ukázalo, že črty romantizmu, klasicizmu
i realizmu sa vyskytuj ú takmer v celej umelcovej
tvorbě, a to spravidla súčasne, rozmanitým spóso-
bom sa preskupujúc a meniac svoj Specifický
význam. Ak sú tu aj viaceré styčné body s bieder -
meierom, ide skór o analógiu než o skutočnú a
bezprostrednú závislost. Nepochopili by sme
podstatu Bohúňovej tvorby, keby sme v nej ne-
viděli niečo viac než biedermeier, hoci aj v špeci-
fickej slovenskej forme. I ked sa v jeho diele spá-
jajú znaky viacerých štýlov, jednako sa nazdávam,
že základom je tu objektivna a v jadre realistická
orientácia; jej výraz spočívá v podstatě na pravdi-
vom, i ked v jednotlivých etapách aj na štylizujú-
com — to znamená v pláne etickom a sociálnom -
idealizujúcom přístupe ku skutočnosti. Bohúňov
umělecký vývin ide od slovenského, vlastně česko-
slovenského romantizmu к afirmatívnemu realizmu
novoempírovému a neskór к realizmu psycholo-
gickému, kritickému. Ak za společného základného
menovatela Bohúňovej portrétnej tvorby poklá-
dáme predovšetkým realizmus, třeba povedat,
že z výtvarnej stránky je to ešte realizmus pred-
courbetovský.
Bohúňovo dielo napriek viacerým rozdielom
v koncepcii, forme a štýle představuje určitú
jednotu. Nazdávame sa, že Bohúňovej umeleckej
tvorbě dodává jednotu predovšetkým jej huma-
nistický demokratizmus, ktorému vtláčajú osobit-
ný charakter ideologické prvky obrodenecké, při-
padne vyslovené štúrovské, ba do istej miery aj
racionalisticky a neskór romanticky, filozoficko-
symbolicky ponímané křesťanstvo. Oblast teolo-
gických pojmov, náboženských predstáv a citov

236