DOI Artikel:
Melicherčík, Andrej; Petrová-Pleskotová, Anna; Saučin, Ladislav: [Rezension von: Elena Dubnická, Život a dielo P.M. Bohúňa]: tézy kandidátskej dizertačnej práce$dProf. dr. Andrej Melicherčík, v.r., Dr. Anna Petrová-Pleskotová, CSc., Dr. Ladislav Saučin, CSc.
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51699#0247
postihuje přitom isté specifické črty, ktoré — ako
uvádza — spočívajú jednak v štúrovských ideo-
vých princípoch, jechrak v staršom výtvarnom
odkaze renesančnom. Táto renesančná protestant-
ská tradícia, ktorá sa do prvej polovice 19. storočia
zachovala najvýraznejšie na Spiši, má podlá mojej
mienky váčší ohlas v tvorbě štúrovskej výtvarníc-
kej družiny, ako sa to doteraz pripúšťalo. Svědčí
o intímnejšom, užšom príbuzenstve ideovej plat-
formy, ako by ju mohla podmieniť sama doba,
oprávňuje preto zařadit spišské regionálně umenie
do vývinových predpokladov slovenského národ-
ného umenia.
Kapitola nazvaná Tvořivá kríza a východisko
(1850- 1853) sleduje odraz porevolučného skla-
mania slovenských národných spoločenských sil
v Bohúňovej tvorbě, ktorá sa od národnej roman-
tiky odvracia smerom к idylickému biedermeieru.
Ako typický příklad Bohúňovej biedermeierskej
polohy uvádza autorka portréty rodiny Váradyov-
cov-Szakmáryovcov, poznamenané reminiscencia-
mi na spišskú portrétnu malbu. Možno doložit, že
tu ide o úzku súvislosť s dielom a portrétnym
štýlom Jozefa Czauczika (Podobizen Klementiny
Mattyasovszkej, rod. Várady-Szakmáryovej, pripo-
menie napr. dievčatko trhajúce ruže na Czaucziko-
vej Skupinovej podobizni Prihradnovcov ). Táto
súvislosť tu iste nie je náhodná vzhladom na to,
že Czauczik bol akýmsi „dvorným portretistom“
tejto rodiny. Na Bohúňovu podobizeň generála
barona Juraja Wielanda, ktorý bol s Váradyovca-
mi-Szakmáryovcami taktiež spriaznený, som už
svojho času poukázala (Výtvarný život 1958).
Utváranie podoby meštianskeho portrétu v Bo-
húňovej koncepcii sleduje E. Dubnická v tesnej
spátosti s procesom buržoáznenia majetnej vrstvy
výrobcov tovaru, ktorí spolu s inteligenciou, s nimi
ideovo spätou, reprezentujú už vznikajúcu sloven-
skú národnú buržoáziu. Umelcovmu přechodnému
presvedčeniu o priekopníckom poslaní slovenskej
buržoázie připisuje aj istú oslavnú štylizáciu, ktorá
sa v tomto období zjavuje na jeho podobizniach
slovenských národovcov.
Bodla autorkinho náhladu sú z portrétnej pro-
dukcie Slovenska Bohúňovej koncepcii slovenské-
ho meštianskeho portrétu najbližšie portréty Jána
Rombauera zo začiatku 19. storočia. Vo vztahu
к pražským umelcom nachádza istú analógiu
s tvorbou Václava Goviča. Na druhej straně dife-
rencuje Bohúňov umělecký výraz od portrétnej
tvorby maďarskej národnej školy, menovite Mikló-
sa Barabása. Škoda, že к tejto partii nereproduko-
vala bohatší porovnávací materiál. Hlavný spole-
čenský přínos Bohémových portrétnych práč
v tomto období postihuje správné v uvedení slo-
venskej národnej buržoázie do výtvarného umenia
a na javisko dějin vóbec.
Kapitola Pobyt v Liptovskom Mikuláši sleduje
popři umeleckej činnosti aj Bohúňovu záslužnú
pedagogickú činnost. Zhrnuje Bohúňove exkurzy
do sakrálnej malby, pri ktorej sa umelec v zápase
o zvládnutie kompozície uchyluje často к předlo-
hám. Možno doložit, že Bohúňov lovinobanský
oltárny obraz Krista s topiacim sa Petrom (obr. kat.
227) je podlá všetkého variáciou diela německého
maliara G. H. Richtera, resp. jeho kopie malovanej
J. Czauczikom pre levočský evanjelický kostol.
Podobné oltárny obraz ev. kostola v Dovalove
s námetom Krista v Getsemanskej záhradě (obr.
kat. 236) je kópiou práce J. Czauczika v ev. kostole
v Spišskej Sobotě z r. 1852.
Ako podrobné dokládá autorka, Bohúň sa
v tomto období vo svojom politickom zmýšlaní
čiastočne rozchádza so svojimi staršími názormi a
prikláňa sa к programu tzv. mikulášskej novej
školy. Podlá jej vierohodnej analýzy Bohúň v tom-
to čase považuje za hlavného představitelů sloven-
ského národa už nie rolnictvo, ale národnú buržo-
áziu, preto úlohu vonkajšej politickej reprezentá-
cie přiděluje najma meštianstvu a národnej inteli-
genci!. Bohúňove meštianske podobizně, ktoré si
z týchto příčin uchovávají! reprezentačný ráz,
súčasne získavajú tiež niektoré črty psychologické-
ho portrétu.
Predposledná kapitola nadpísaná Mimo vlasti
(1865—1879), v ktorej autorkina analýza dosahuje
azda z celej knihy najjemnejšie nuansy, sleduje
niekolko period závěrečného obdobia umelcovho
diela. Urýchlovanie umelcovho vývoj a a rýchle
striedanie vývinových period v tejto záverečnej
etape — periody přibližujúce sa к tendenciám
neobarokovým, periody stupňovaného psycholo-
gického ponímania a napokon postupný přechod
až na pozície blízké kritickému realizmu — dává
autorka do súvislosti s vyhraňovaním a odhalová-
ním kapitalizmu.
Závěr zhfňa celkovú íJiarakteristiku umelcovho
diela a hodnotí historický i súčasný význam Bohú-
ňovej tvorby.
Bohúňova slovenskosť, ako na to poukazuje
241
uvádza — spočívajú jednak v štúrovských ideo-
vých princípoch, jechrak v staršom výtvarnom
odkaze renesančnom. Táto renesančná protestant-
ská tradícia, ktorá sa do prvej polovice 19. storočia
zachovala najvýraznejšie na Spiši, má podlá mojej
mienky váčší ohlas v tvorbě štúrovskej výtvarníc-
kej družiny, ako sa to doteraz pripúšťalo. Svědčí
o intímnejšom, užšom príbuzenstve ideovej plat-
formy, ako by ju mohla podmieniť sama doba,
oprávňuje preto zařadit spišské regionálně umenie
do vývinových predpokladov slovenského národ-
ného umenia.
Kapitola nazvaná Tvořivá kríza a východisko
(1850- 1853) sleduje odraz porevolučného skla-
mania slovenských národných spoločenských sil
v Bohúňovej tvorbě, ktorá sa od národnej roman-
tiky odvracia smerom к idylickému biedermeieru.
Ako typický příklad Bohúňovej biedermeierskej
polohy uvádza autorka portréty rodiny Váradyov-
cov-Szakmáryovcov, poznamenané reminiscencia-
mi na spišskú portrétnu malbu. Možno doložit, že
tu ide o úzku súvislosť s dielom a portrétnym
štýlom Jozefa Czauczika (Podobizen Klementiny
Mattyasovszkej, rod. Várady-Szakmáryovej, pripo-
menie napr. dievčatko trhajúce ruže na Czaucziko-
vej Skupinovej podobizni Prihradnovcov ). Táto
súvislosť tu iste nie je náhodná vzhladom na to,
že Czauczik bol akýmsi „dvorným portretistom“
tejto rodiny. Na Bohúňovu podobizeň generála
barona Juraja Wielanda, ktorý bol s Váradyovca-
mi-Szakmáryovcami taktiež spriaznený, som už
svojho času poukázala (Výtvarný život 1958).
Utváranie podoby meštianskeho portrétu v Bo-
húňovej koncepcii sleduje E. Dubnická v tesnej
spátosti s procesom buržoáznenia majetnej vrstvy
výrobcov tovaru, ktorí spolu s inteligenciou, s nimi
ideovo spätou, reprezentujú už vznikajúcu sloven-
skú národnú buržoáziu. Umelcovmu přechodnému
presvedčeniu o priekopníckom poslaní slovenskej
buržoázie připisuje aj istú oslavnú štylizáciu, ktorá
sa v tomto období zjavuje na jeho podobizniach
slovenských národovcov.
Bodla autorkinho náhladu sú z portrétnej pro-
dukcie Slovenska Bohúňovej koncepcii slovenské-
ho meštianskeho portrétu najbližšie portréty Jána
Rombauera zo začiatku 19. storočia. Vo vztahu
к pražským umelcom nachádza istú analógiu
s tvorbou Václava Goviča. Na druhej straně dife-
rencuje Bohúňov umělecký výraz od portrétnej
tvorby maďarskej národnej školy, menovite Mikló-
sa Barabása. Škoda, že к tejto partii nereproduko-
vala bohatší porovnávací materiál. Hlavný spole-
čenský přínos Bohémových portrétnych práč
v tomto období postihuje správné v uvedení slo-
venskej národnej buržoázie do výtvarného umenia
a na javisko dějin vóbec.
Kapitola Pobyt v Liptovskom Mikuláši sleduje
popři umeleckej činnosti aj Bohúňovu záslužnú
pedagogickú činnost. Zhrnuje Bohúňove exkurzy
do sakrálnej malby, pri ktorej sa umelec v zápase
o zvládnutie kompozície uchyluje často к předlo-
hám. Možno doložit, že Bohúňov lovinobanský
oltárny obraz Krista s topiacim sa Petrom (obr. kat.
227) je podlá všetkého variáciou diela německého
maliara G. H. Richtera, resp. jeho kopie malovanej
J. Czauczikom pre levočský evanjelický kostol.
Podobné oltárny obraz ev. kostola v Dovalove
s námetom Krista v Getsemanskej záhradě (obr.
kat. 236) je kópiou práce J. Czauczika v ev. kostole
v Spišskej Sobotě z r. 1852.
Ako podrobné dokládá autorka, Bohúň sa
v tomto období vo svojom politickom zmýšlaní
čiastočne rozchádza so svojimi staršími názormi a
prikláňa sa к programu tzv. mikulášskej novej
školy. Podlá jej vierohodnej analýzy Bohúň v tom-
to čase považuje za hlavného představitelů sloven-
ského národa už nie rolnictvo, ale národnú buržo-
áziu, preto úlohu vonkajšej politickej reprezentá-
cie přiděluje najma meštianstvu a národnej inteli-
genci!. Bohúňove meštianske podobizně, ktoré si
z týchto příčin uchovávají! reprezentačný ráz,
súčasne získavajú tiež niektoré črty psychologické-
ho portrétu.
Predposledná kapitola nadpísaná Mimo vlasti
(1865—1879), v ktorej autorkina analýza dosahuje
azda z celej knihy najjemnejšie nuansy, sleduje
niekolko period závěrečného obdobia umelcovho
diela. Urýchlovanie umelcovho vývoj a a rýchle
striedanie vývinových period v tejto záverečnej
etape — periody přibližujúce sa к tendenciám
neobarokovým, periody stupňovaného psycholo-
gického ponímania a napokon postupný přechod
až na pozície blízké kritickému realizmu — dává
autorka do súvislosti s vyhraňovaním a odhalová-
ním kapitalizmu.
Závěr zhfňa celkovú íJiarakteristiku umelcovho
diela a hodnotí historický i súčasný význam Bohú-
ňovej tvorby.
Bohúňova slovenskosť, ako na to poukazuje
241