Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1977-1981(1977))

36

sa na čelo vývinu dostává na krátký čas Talian-
sko. Aby sme túto překvapujúcu skutečnost vě-
děli pochopit’, třeba si uvědomit’ jednak důsledky
holspodánskej krízy z roku 1929 v USA i v západ-
nej Europe, jednak isúdobú induistrializáciu a
zahraničnú izoláciu ZSSR, a konečne určitý roz-
diel medzi německým a talianskym fašizmom vo
vztahu k novej architektuře i k umeniu vůbec.
Hitler zahrdúsil už v prvých mesiacoch svojej
vlády všetko, v čomi cítil odpor proti svojmu
režimu. Popřední nemetíkí architekti, umělci a
vědci sú zatýkaní alebo utekajú za hranice, ich
umenie isa ničí aku „entartete Kunst“. Kým
sfanatizovaným a k poslušnosti vedeným1 Hitle-
rovým prívržencom bolo možné zhora diktovat
aj formy, ktoré majú pokládat za národnú kul-
tům, taliansky fašizmus bol vďaka odlišnej men-
talitě más operetnejší, povrchnější a menej
důsledný než jeho strohá, nekompromisná odroda
v Nemecku. To sa prejavovaio i v oblasti výtvar-
ného umenia, a najma archiitektúry. V Taliansku
sice režim' podporuje oficiálně, teatrálně a veli-
kášske umenie, ktoré o sebe hlásá, že stavia na
antickéj tradicii, no k modernej architektúre je
predsa len tolerantnější. Nakoniec všetky popred-
né talianske Stadióny vznikli ešte před Hitlero-
vým1 príchodom k moci v Nemecku a nemohli
teda byť německou fašistickou architektúrou
ovplyvnené.
Talianisko si okolo roku 1930 vytvára vlastný
typ štadióina, záměrně nadvázujúci na starorím-
sky amfiteáter. Jeho oválný pódorys má samo-
zřejmé ovela vačšie rozměry, a preto aj hladisko
má značné miernejší spád, čím stadión oproti
amfiteátru stráca na zovretosti a dramatickosti.
Hladisko je, rovnako ako pri amfiteátri, homo-
génne, stavebné nečlenené a velmi zdůrazňuje
čestnú lóžu. Odspodku sa začína v značnej výške
a má tzv. pódium ako amfiteáter. Horizontálně
ho rozdelujú výrazné koridory, z ktorých ako
v Pompejach vychádzajú jednostranné alebo
dvojstranné schody. Avšak kým amfiteáter v Pom-
pejach schody skrýval, taliansky stadión ich s ob-
1’ubou ostentativné ukazuje. Čelná strana hladiska
bývá zastřešená, no střecha sleduje tvar půdorysu.
Talianske stadióny tých čias výtvarné súvisia
s neoklasicizmom, ale celkom jednoznačné ich,
s výnimkou naj nevkusnějších realizácií, do toho


CasC hladiska vo Viedni-Prátri. Horný prstenec je doda-
točne přistávaný. Fotografia F. Kresáka.
směru nemožno zařadit. Preberajú totiž prevažne
moderné tvary a bývajú akýmsi skrytým kompro-
misům medzi neoklasicizmom a funkcionalizmonr
Najnovšie výdobytky americkej architektúry —
segmentové, konkávne profilované hladisko — ne-
preberajú sčasti z úzkoprsých nacionalistických
příčin: štadión má zodpovedať latinskej tradicii.
Prvou váčšou talianiskou stavbou tohto typu
bol ešte násypový štadión v Bologni pre 55 000
divákov, no najvýznamnejším je asi štadión
v Turíne, navrhnutý roku 1929 Bianchinim, Fag-
nonim a Ortensim.25 Je súčasťou športového
areálu vtěsnaného do mestskej zástavby, a v dů-
sledku toho usporiadaného nesúmerne, až chaotic-
ky. Jeho proporcie sú značné nadsadené na úkor
funkčnosti.26 Vačšina miest ibola na istátie, naj-
lacnejšie na přízemí nemali ani len stupně. Veža
stojaca mimo štadióna je robustná a hmotná, no
vlastný štadión lbol esteticky z najvydarenejších
svojej doby. Konzolovite vysadené hladisko,
v hlavnej časti zakryté střechou podopretou i za-
kotvenou zvonka bez jediného vo výhlade zava-
dzajúceho štípa, rovnako ako fasáda sú rýchleho
rytmu a čistých tvarov, prehl’adné a jasné.
Plnými stienkami ohraničené schody oživujú
hladisko a odspodku vytvárajú prekvapujúce po-