DOI Artikel:
Petrová-Pleskotová, Anna: Stav a problémy bádania o novovekom výtvarnom umení na Slovensku
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0204
200
Stav a problémy bádania o novovekom
výtvarnom umění na Slovensku
ANNA PETROVÁ-PLESKOTOVÁ
Výše štvrťstoročie, ktoré uplynulo od času, keď
strana v oslobodenom Československu převzala
moc a začala prakticky uskutečňovat’ vlastnú
kultúrnu politiku, představuje časové rozpätie,
které vykonánu práou slovenskej výtvarnej histo-
riografie dovoluje bilancovat’ už nielen v celko-
vom úhrne, ale aj v jednotlivých čiastkových úse-
koch. Naša konferencia je príležitosťou zamyslieť
sa nad výsledkami — kladmi a nedostatkami —
i dalšími objektívnymi potřebami a nad perspek-
tivným zameraním výskumu aj v oblasti novo-
věkých dějin výtvarného umenia.
Socialistický kultúrny program, který rozvinu-
tími galerijnej, muzeálnej a pamiatkovej siete,
zintenzívnením pamiatkárskeho výskumu, výcho-
vou kádrov, ako aj zriadením Specializovaného
vědeckého pracoviska pri SAV vytvořil po prvý
raz priaznivé předpoklady pre systematické vě-
decké umeleckohistorické bádanie z hladiska po-
trieb slovenskej národnej kultúry, opřel sa, po-
chopitelné, o predchádzajúce práce a výsledky.
So vzfiah'om k novověkým výtvarným dějinám,
presnejišie k etape zahrňujúcej výtvarný přejav
přibližné od roku 1520, t. j. zhruba od začiatkov
renesancie až po koniec 19. storočia, resp. po rok
1918, ktorá je predmetom nášho hodnotenia, ich
bolo poskromne. Už úvodotm třeba povedať, že
naša stručná bilancia je sumárna, nerobí si. a ne-
móže isi robit’1 nároky na úplnost’ a vědomě ne-
chává bokom hoidnotenie výskumu novovekej
architektury, kterému mal byť povodně věnovaný
iný príspevok.
Možno1 bez zveličenia konstatovat, že novově-
kému výtvarnému umeniu sa ani v minulosti ne-
dostalo zdaleka takej pozornosti, ako napr. často
diskutovaným aktuálnym otázkám modemého
umenia, alebo gotike, ktorá už samým časovým
odstupom získavala na bádatelskej přitažlivosti
a navýše sa cenila ako doklad starobylosti a svoj-
bytnosti národnej kultúry. Vzťah k novověku nebol
prête realizovaný takým programovým záujmom,
ako tomu bolo u medievalistiky.
Už záujem historikov umenia bývalého' Uhor-
ska — Imricha Henszlmanna (1813—1888),
Arnolda Ipolyiho (1823—1866), Viktora Myskov-
szkého (1838—1909) a neskoršie i Kornela Díval -
da (1872—1931), ktorí mali výtvarné pamiatky
Slovenska permanentně v stredobode isvojej po-
zornosti, sa upínal predovšetkým na pamiatky
gotiky. Sporadickejší, neskór preibudený záujem
o novověk sa súistreďoval na kapitoly a úseky
19. storočia, ktoré spracúvali Tamás Szana
(1844—1908) a po ňom Károly Lýka (1869—
1956), zatial’ čo vybrané otázky baroka a rene-
sancie, ako napr. otázka vzťahov k európskemu
baroku, dostali sa na poradie bádania až u před-
stavitelův nasledujúcej generácie — Antala Hek-
lera (1882—1940), Jánosa Kapossyho (1894—1952)
a Andora Piglera (napr. 1899). Příslušníci tejto
generačnej vrstvy sa pokusili itiež o prvé syntézy
váčšieho či menšieho rozsahu, ktoré v kontexte
výtvarného' umenia Uherska zahrňovali aj obraz
novověkého výtvarného Slovenska.
Situácia vo výskume uvedenej etapy novověku
sa pcdstatne nezměnila ani po prvej světověj
vojně. Z českých historikov umenia, ktorí přišli
na Slovensko1 po roku 1918, přispěl k osvětíeniu
novověkého umenia výstavnickou a publikačnou
Stav a problémy bádania o novovekom
výtvarnom umění na Slovensku
ANNA PETROVÁ-PLESKOTOVÁ
Výše štvrťstoročie, ktoré uplynulo od času, keď
strana v oslobodenom Československu převzala
moc a začala prakticky uskutečňovat’ vlastnú
kultúrnu politiku, představuje časové rozpätie,
které vykonánu práou slovenskej výtvarnej histo-
riografie dovoluje bilancovat’ už nielen v celko-
vom úhrne, ale aj v jednotlivých čiastkových úse-
koch. Naša konferencia je príležitosťou zamyslieť
sa nad výsledkami — kladmi a nedostatkami —
i dalšími objektívnymi potřebami a nad perspek-
tivným zameraním výskumu aj v oblasti novo-
věkých dějin výtvarného umenia.
Socialistický kultúrny program, který rozvinu-
tími galerijnej, muzeálnej a pamiatkovej siete,
zintenzívnením pamiatkárskeho výskumu, výcho-
vou kádrov, ako aj zriadením Specializovaného
vědeckého pracoviska pri SAV vytvořil po prvý
raz priaznivé předpoklady pre systematické vě-
decké umeleckohistorické bádanie z hladiska po-
trieb slovenskej národnej kultúry, opřel sa, po-
chopitelné, o predchádzajúce práce a výsledky.
So vzfiah'om k novověkým výtvarným dějinám,
presnejišie k etape zahrňujúcej výtvarný přejav
přibližné od roku 1520, t. j. zhruba od začiatkov
renesancie až po koniec 19. storočia, resp. po rok
1918, ktorá je predmetom nášho hodnotenia, ich
bolo poskromne. Už úvodotm třeba povedať, že
naša stručná bilancia je sumárna, nerobí si. a ne-
móže isi robit’1 nároky na úplnost’ a vědomě ne-
chává bokom hoidnotenie výskumu novovekej
architektury, kterému mal byť povodně věnovaný
iný príspevok.
Možno1 bez zveličenia konstatovat, že novově-
kému výtvarnému umeniu sa ani v minulosti ne-
dostalo zdaleka takej pozornosti, ako napr. často
diskutovaným aktuálnym otázkám modemého
umenia, alebo gotike, ktorá už samým časovým
odstupom získavala na bádatelskej přitažlivosti
a navýše sa cenila ako doklad starobylosti a svoj-
bytnosti národnej kultúry. Vzťah k novověku nebol
prête realizovaný takým programovým záujmom,
ako tomu bolo u medievalistiky.
Už záujem historikov umenia bývalého' Uhor-
ska — Imricha Henszlmanna (1813—1888),
Arnolda Ipolyiho (1823—1866), Viktora Myskov-
szkého (1838—1909) a neskoršie i Kornela Díval -
da (1872—1931), ktorí mali výtvarné pamiatky
Slovenska permanentně v stredobode isvojej po-
zornosti, sa upínal predovšetkým na pamiatky
gotiky. Sporadickejší, neskór preibudený záujem
o novověk sa súistreďoval na kapitoly a úseky
19. storočia, ktoré spracúvali Tamás Szana
(1844—1908) a po ňom Károly Lýka (1869—
1956), zatial’ čo vybrané otázky baroka a rene-
sancie, ako napr. otázka vzťahov k európskemu
baroku, dostali sa na poradie bádania až u před-
stavitelův nasledujúcej generácie — Antala Hek-
lera (1882—1940), Jánosa Kapossyho (1894—1952)
a Andora Piglera (napr. 1899). Příslušníci tejto
generačnej vrstvy sa pokusili itiež o prvé syntézy
váčšieho či menšieho rozsahu, ktoré v kontexte
výtvarného' umenia Uherska zahrňovali aj obraz
novověkého výtvarného Slovenska.
Situácia vo výskume uvedenej etapy novověku
sa pcdstatne nezměnila ani po prvej světověj
vojně. Z českých historikov umenia, ktorí přišli
na Slovensko1 po roku 1918, přispěl k osvětíeniu
novověkého umenia výstavnickou a publikačnou