Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 42
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0046
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
42


Veza a hlavná tribuna štadióna v Helsinkách. Obr. je pře-
vzatý z knihy R. Ortnera Sportbauten

ázijsikých prvikov. Nebolo preto na škodu, keď bol
namiesto tohto projektu neskoršie realizovaný
skromnější a osobitější Národný štadión v parku
Meijipre 70 000 divákov.
Vydařenější bol1 štadión v Helsinkách,33 kto-
rého autorom bol Yrjö Lindegren, jeden ,z naj-
vaošíoh finských architektův, spolu :s Toivo Jänt-
tim. Bol postavený roku 1934 ako městský štadión
s kapacitou 25 000 divákov, skromnější, jasných
farieb, zasadený do parkovitej oblasti v blízkosti
centra Helsínk. Až po určení za olympijský roz-
rastá sa kapacita hladiska na 62 000 miest dřeve-
nou přístavbou34 mesiačkového půdorysu na
oslnenej straně, lebo na juhozápade jeho ďalšie-
mu rozšíreniu bránila triibúna. Z Haddenových
záverov vyvodený pôdorys sa tu v Europe používá
po prvý raz. Konštrukcia hlavněj tribúny je běž-
ná, no pozornost púta k nej přistavená štíhlá
veža, stojaca už mimo štadióna, ale snažiaca sa

navodit napátú atmosféru vysunutím reportér-
skych kabin do jeho interiéru. Kým z troch stráň
ukazuje veža v podstatě hladké, stereotómne
plochy, smerom na juh, odkiaf vedie hlavný pří-
stup k štadiónu, je zaoblená a plasticky přepra-
covaná v rýchlom, staccatovom rytme. Kontrast
rytmicky členěného pása s úzkou bielou plochou
vyvolává napätie, a tak veža vedno s mesiačko-
vým rozšířením' hladiska na protilahlej straně
dodává štadiónu dramatickosť povodně v tej
miere nezamýšlanú, kontrastujúcu s pokojom
okolia. Celkovej jednoduchosti hladiska nezod-
povedá v novověku vskutku ojedinělá heroizácia
športovca: štadiónu dominujúca veža je archi-
tektonickým' pomníkom dodnes žijúcemu Mätti
Järvinenovi — je vysoká 7271 cm, presine tofko,
kol’ko meral jeho víťazný hod oštepom na olym-
pijských hrách roku 1932 v Los Angeles — a
před štadiónom stojí ešte za života postavená
socha Paava Nurmiho od popredného finského
sochára Aaltonena. Kým sa roku 1952 štadión
stal vskutku olympijským, prešiel ešte dvorná po-
vojnovými přestavbami, ktoré dřevené tribúny
nahradili ocefobetonovými, no mesiačkový pôdo-
rys zachovali. Štadión přestavbami značné změnil
svoj charakter, póvodná intimita postupné ustupo-
vala dramatickosti. Yrjö Lindegren bol uznávaný
za najlepšieho športového architekta Finska. Po-
chádzajú od něho viaceré finské štadióny — vo
Varkause,35 Tampere, Pori, Rihimäki; všetky
nadvazujú na póvodnú intímnu podobu štadióna
v Helsinkách.36
Na postupe isú aj škrupinové konštruikcie. Roku
1935, v předvečer španielskej občianskej vojny,
stavia takto Eduardo Torroja na dostihovej dráhe
La Zarzuela pri Madride odvážné riešenú střechu
tribúny, technicky prekonávajúcu Nerviho střechu
vo Florencii. V juhofrancúzskom Bordeaux bu-
duje sa pre futbalové majstrovstvá světa roku
1938 nový štadión, ktorého bežeckú dráhu ešte
obieha klopená cyklistická: posledný pokus o spo-
jenie štadióna a velodromu, vysvětlitelný len po-
pularitou cyklistiky vo Francúzsku. Kvóli klope-
nej dráhe velmi strmé hfadisko, pozostávajúce
z dvoch hlbších, rovnocenných, pozdížnych a
dvoch oblúkových tribún za brankami, je cele
kryté škrupinovou střechou, nesenou ocelobetó-
novými, navonok sa zvažujúcimi zdvojenými
loading ...