189

mořských kamienkov, hornin, stromov, oblakov majú jasnu
výtvarnú a výrazovú působivost. Sem sa zaraďujú aj sku-
tečnosti, ktoré svedčia o niektorých podobnostiach tvorby
v říši živočíchov — dekorovanie vtáčích hniezd, tanec že-
riavov atď. Z toho vyplývá možnost položit si otázku
o existencii svojského umenia prirody.
Porovnávacia analýza tvaroslovia přírody a umeleckej
tvorby člověka odhaluje mnohé vzájomné podobnosti aj
odlišnosti. Společné vlastnosti oprávňujú používat v obi-
dvoch případech pojem „umenie“, odlišnosti si vyžadujú
uplatnit dva rozličné terminy: „umenie člověka“ a „umenie
Prirody“.
Porovnávanie z hladiska majstrovstva dává možnost
nájst v přírodě, najma v živej, vela objavných foriem,
ktoré zodpovedajú funkciám a podmienkam života orga-
nizmov. V tomto zmysle sa diela přírody v mnohom nielen
zhodujú s výtvormi Tudskej práce (lietajúcimi strojmi, lo-
kátormi a pod.), ale slúžia člověku ako tažko dosiahnu-
tefné vzory. Pravda, příroda tvoří živelne a celkom ob-
jektivně, kým člověk tvoří aj subjektivné, v zhode so zá-
konmi a možnosťami materiálneho světa.
Pri porovnávaní z hladiska „odrazu“ možno povedat,
že tak uměleckým dielam člověka, ako aj tvarosloviu pří-
rody patria zhodné tvary jedných (odrážajúcich) predmetov
s formami predmetov druhých (odrážaných). V přírodě je
takáto zhoda výsledkom živelného posobenia zákonov ma-
teriálnej jednoty světa. V tvorbě člověka je to však vý-
sledok uvědomělého zhmotňovania spósobov vedomia, ktoré
sa opiera o využitie tvarotvorných možností prirody.
Dielam prirody i dielam umenia je vlastná výrazovosť —
přítomnost harmonických, rytmických, koloristických
a plastických hodnot tvaroslovia, ktoré móžu byt signálom
osobitostí rýdzo ludského cítenia.
Na rozdiel od spoločensko-ideologickej a psychologickej

polyfunkčnosti umenia člověka je tvaroslovie prirody vo
svojich funkciách bud biologicky ohraničené (funkcie este-
tizácie erotických vzťahov), alebo celkom nefunkčně.
Umenie přírody a umenie člověka sa od seba podstatné
odlišujú procesoví tvorby, ktorý je u člověka spatý so svě-
tonázorům, obrazotvornosťou, inšpiráciou, tvořivou prácou.
Človek-umelec však jednako zhmotňuje svoje vedomie a ne-
vyhnutné sa opiera o formotvorné možnosti prirody, čo
vedie k istým dotykom medzi procesmi prírodného tvo-
renia foriem a psychológiou umeleckej tvorby ludí.
Pojem „umenie prirody“ bez ohladu na množstvo dolo-
žených faktov naráža na velké teoretické ťažkosti, ktoré
si vyžadujú pokračovat v komparatívnej analýze tvorby
foriem v přírodě a umeleckej tvorby člověka.
Očividná spojitost vo výsledkoch tvorby foriem v pří-
rodě a tvorby člověka, přítomnost takých elementov od-
razu, ako je výtvarná zhoda foriem istých predmetov s iný-
mi, možnost viesť analogie v oblasti majstrovstva výrazu
alebo funkcie, vzbudzujú nádej, že ťažkosti s obhajováním
myslenia o umění přírody budú v súčasnosti překonané.
Metodologickým základom pre nastolenie a riešenie otáz-
ky o umění přírody je dialekticko-materialistické učenie
o tom, že svět je jednotný vo svojej materiálnosti, že isté
druhy hmoty a pohybu geneticky podmieňujú vznik a exis-
tenciu iných druhov, že nové vzniká vždy na báze starého
a v ňom sú jeho prvky a znaky, že postupný vývin, vznik
nového (napr. umenia člověka) v sebe zahřňa opakovanie
starého (umenia přírody), akoby sa k němu vracal, no na
vyššej, obohatenej úrovni.
To, čo by sa dalo nazvat uměním prirody, je výraznou
súčasťou prírodných vzácností, ktoré vyvolávajú humánny
vztah k okolitému prostrediu, napomáhajú upevnenie světo-
názoru umeleckej tvorby i praxe a sú v úplnej zhode so
zákonmi a možnosťami prirody.