192

byť dokonalými — záměrně, aby provokovali či
k doplneniu či k nahradeniu. A to ,sa, samozřejmé,
týká, nezapieram, i základného návrhu — za-
mýšlať sa nad touto sférou kultúry vo forme
„hry“. Bez toho, aby sme přeceňovali význam
teorie a dějin umenia pre súčaisnú kulturu, je jej
účast’ na živote ispoločnosti a tým i jej funkcia
nesporná.2 „Hrať“ sa s ňou možno len preto.
Vedomie hypotetickosti platí rovnako neúprosné
aj o ďalšom návrhu — skúmať seba samých vlast-
nými metodami. Snaha „hrať“ sa v tejto súvislosti
má jedinú funkciu: Získat’ vás pre to, čomu sa člo-
věk tak rád vyhýba — pre sebareflexiu.
Začneme banálně ale historiograficky — zamýš-
1’aním sa nad začiatkami slovenského dějepisu
umenia. Nejde o jeho históriu vo vlastnom slova
zmysle. Vela poučného nájdeme k tejto otázke
v štúdiách Ladislava Saučina a Vendelína Jan-
koviča.3 Moje skúmanie bude len synchronické.
Na mysli mám teda otázku konštituovania
sa dějepisu umenia na Slovensku ako svojbytnej
disciplíny. Prečo k němu dochádza so storočným
oneskorením oproti ostatným európskym kraji-
nám,4 alebo inák povedané — prečo k němu
nedošlo skór? Příčin je vel’a, nepochybné k nim
paitrí i skutočnosť nevelkého kultúrneho rozvoja
nášho národa, nepočetnej vrstvy inteligencie v 19.
storočí. Do úvahy třeba vziať aj skutočnosť, že
praktické umeleckohistorické úlohy — ako bolo
zachovávanie naj významnějších pamiatok —
boli obhospodařované zo strany uhonskej a čias-
točne rakúskej. Ale či tu nerozhodla, a právě
to chcem zdůraznit’, absencia užšieho vztahu
k umeleckej minulosti v povědomí slovenského
národa? Ci staré umenie nefigurovalo v našom
kolektívnom podvědomí ako znak historickej nad-
vlády iného národa? Ako atribút cudzej moci
a tým i svědectvo cudizích, nie našich vlastných
dějin?5
Výtvarné umenie na rozdiel například od lite-
ratúry už svojím základom je uměním ovel’a re-
prezentativnějším. K jeho primárným funkciám
patřila v minulosti javová oslava a tým aj glori-
fikácia.6 Javilo sa preto ako symbol moci, ba
dokonca ako moc sama. To bol i dóvod, prečo sa
proti němu často obracal hněv obrazoborectva.
Hněv, ktorý ničením uměleckých diel symbolicky
ničil moc, ktorá sa nimi obklopila a oslavovala.'

Domnievam sa, že tieto javy třeba vziať do
úvahy i vo chvíli, keď hladáme odpověď na otáz-
ku, prečo sa dejepis umenia na Slovensku roz-
víjal tak pomaly a ťažko i potom, čo bol už ako
samostatná a národná disciplína konštituovaný.8
Skutočnosť, že isme nemalí takmer žiadnu vlastnú
štátnu minulost’ ispósobila, že naše staré výtvarné
umenie, ktoré, ako1 isme si povedali, je bytostné
spájané s jej oslavou, nebolo pociťované ako naše.
To bol i dóvod, prečo nepřitahovalo najlepších
duchov národa — neposkytovalo im satisfakciu
konečného zmyslu historiografiokej práce, ako
ju naopak štedro poskytlo maďarským bádatelom.
Satisfakciu, ktorá plynie z toho, že privádzanie
k uvedomeniu (v případe dějepisu — pripomenu-
tie, vzibudenie pamäti) znamená posilnenie život-
nej sily, sebavedomia society, ku ktorej bádáte!
patří.
Tým sa vysvětluje aj skutočnosť, prečo sa na
rozdiel od dějepisu umenia literárna veda a his-
tória začala rozvij ať relativné skoro a prečo při-
tahovala i přitahuje taký počet najtalentovanej-
ších jedincov. Jazyk jednoznačné oddělil vlast-
né od cudzieho. Vylúčil akúkolvek možnost’ omy-
lu. Záujem o literárnu minulost’ nemohol zablúdiť
do oslavy velkosti cudzej minulosti. Prispieval
výlučné k sebauvedomeniu a sebavedomiu len
toho celku, kterému patřil. Výtvarné umenie túto
jednoznační! příslušnost nikdy bezo zvyšku nepo-
skytovalo.
A tak mýtus nevlastnosti nášho starého umenia
dlho ohradzoval túto časť našej kultúry. Táto
bariéra nie je, domnievame sa, dodnes rozháraná.
Sebavedomé přisvojenie si starého umenia Slo-
venska maďarskou vedou k tomu prispieva.
A predsa, zdá sa, že tento komplex voči vlast-
nej minulosti, zvlášť umeleckej, začal byť v po-
sledných desaťročiach pomaly překonávaný. Slo-
venský národ začal naohádzať vnútorný vzťah
k vlastným dějinám, ktorý sa často neizaobíde
bez typických novoromantických znakov, naj-
novšie dokonca ani bez historizujúceho ochranář-
ského purizmu, resp. bez sikíznutia do nových
pseudohistorizmov. Táto skutočnosť nie je len do-
kladom toho, že isté vývinové štádiá sebauvedo-
menia národa nemožno* přeskočit’, ale má to
i hlbo.kú vnútornú logiku, oprávněnost’ a spole-
čenský význam. Vzťah k vlastným dějinám sa ne-