Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 194
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0198
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
194

našich výtvarných dějin českými historikmi ume-
nia. Stačí uviesť důležitú výstavu a publikáciu
Umění na Slovensku, odkaz země a lidu už z konca
tridsiatych rokov,9 na ktorej sa podiel’ali takí bá-
datelia ako K. Šourek, V. V. Stech, E. Poche, V.
Mencl a další; početné práce Václava Mencla
o našej' stredovékej architektuře;10 prvé česko-
slovenské dějiny nášho1 umenia od J. Hofmana
a J. Poláka;11 alebo z pohledných rokov práce
mladej českej bádateliskej generácie, ktorá dospě-
la až k takým impozantným isyntetickým dielam,
ako je Homolková práca o neskorogotickom so-
chárstve Slovenska12 alebo korpus stredovekej
nástennej malby, ktorého autormi sú dlhoroční bá-
datelia tohto úseku našej výtvarnej minulosti —
V. Dvořáková, K. Stejskal a J. Krása.13
Keď hovořím o „českom působení“, nemám
na mysli len tieto dve formy výpomoci a podielu
českej umeleckohistoridkej védy na tvorbě našej
historiografie umenia. Jeho třetím velmi důleži-
tým faktorom je školenie. Nejde len o priame ško-
lenie na českých umeleckohistorických katedrách,
ktoré vychovali také postavy našej disciplíny, ako
bol Vladimír Wagner alebo ako je Karol Vaculík,
a ktoré dodnes vychovávajú umeleckohistorioký
dorast. Ide predovšetkým o to uvědomit’ si, že
sama bratislavská isitolica dějin umenia bola vlast-
ně založená českými vedcami (Žákavec, Dostál),
ktorí na nej dlho působili (najmä Václav Mencl),
a že je dodnes vlastně dědičkou matějčekovskej
a menclovskej tradicie (Kostka, Kahoun) a pro-
stredníctvom V. Wagnera i tradicie ibirnbaumov-
skej. V tom zmysle — ak teda připočítáme
Wagnerovo pražské školenie — vlastně všetci jej
odchovanci isú viac-menej žiakmi českej umelec-
kej historiografie. Nebude, myslíme, příliš vzdia-
lené pravdě, ak poviem, že naša teória a dějiny
umenia sú v takom bytostnom vztahu k českej ve-
de, že tvoria v istom zmysle jej vetvu. Ak by aj
toto tvrdenie mohlo byť přehnané, domnievam sa,
že subštruktúrou, do ktorej naša disciplína patří, je
právě československý kontext. Česká umenoveda
zohrala rozhodujúcu úlohu pri obnovovaní vztahu
k našej výtvarnej minulosti a pri zakladaní našej
historiografie umenia ako vednej disciplíny, dnes
sa priamo alebo sprostredkovane podiefa na
spracovávaní našich výtvarných dějin i na vý-
chove vědeckého dorastu a je inherentně pří-

tomná (ako metodické prostriedky získané vzdělá-
ním), dovolím si povedať — v nás všetkých.
Slovenská výtvarná umenoveda sa rozvi j ala ako
«účast československého kontextu i v tom zmysle,
že sa pohybuje v problémovom poli rozvij anom
českou vedou, berle ho1 za svoje, přijímá mnohé
jeho! riešenia ako vlastně, cítí sa v ňom doma.
Česká umenoveda vystupuje voči našej nielen
ako* učitel’ a pomocník, ale aj ako sproistredko-
vatef výdobytkov světověj védy.
Týmto genetickým zistením sa však, ako by
povedala nezabudnutelná Alžběta Gúntherová,
„vorikoncom“ nevyčeipávajú rozměry našej dis-
ciplíny. Náš dějepis umenia nemá len svoj orga-
nický kontext — má i svoj kontext dialektický.
Je ním, vztah k maďarskej historiografii umenia.
Je daný známou skutočnoisťou, že základy pozna-
nia našej výtvarnej1 minulosti položili právě ma-
ďarskí bádatelia, že vedecky spracovali všetky
vrcholné úseky našich dějin umenia a že ich
s vervou a důsledné ispracovávajú dodnes. Ich
podřel je pri poznávaní našej výtvarnej minulosti
v porovnaní s naším prinajmenšom1 kvantitativné
celkom prevažujúci. Ghtiac-neohtiac je teda naša
disciplína v existenčnom vztahu k maďarskej
umenovede. Předstih, kvalita i důslednost’, s kto-
rou maďarská umenoveda spracováva naše výtvar-
né dějiny, nemalí za následok iba nevyhnutnosť
vážné sa s jej výsledkami vyrovnávat, ale fakt, že
naša umenoveda neraz upadla a upadá do kom-
plexov menejcennosti voči maďarskej straně. Tak
sa dialektický vztah, ktorý k nej naša disciplína
nevyhnutné a logicky zaujíma, často nerozoznateï-
ne prelína s pasivným přijímáním jej vplyvu. Dia-
lektickosť poměru k maďarskému dějepisu umenia
nevyrástla na našej straně len ako kompenzácia
politickej minulosti. Je i důsledkom faktu, že ma-
ďarská umenoveda dlho zaujímala pozíciu jedi-
ného právoplatného dediča celouhorskej tradicie.
To si vynútilo trvale polemický poměr k jej vý-
sledkům.
Okrem toho maďarská umenoveda zaujala
i pozíciu takrečeno štátotvornú — traktujúc ději-
ny umenia zo zorného uhla panovníckej moci.
Ale či je to skutočne jediné a najoprávnenejšie
hladisko? Gi bola panovnická moc skutočne vždy
a za každých okolností roizhodujúcou kultúrnou
silou? Či nie je sociálinokultúrny proces právě
loading ...