DOI article:
Rusina, Ivan: Problémy slohovej interpretácie a periodizácie slovenského výtvarného umenia na prelome 16. a 17. stotočia
DOI Page / Citation link: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0212
208
Renesančné principy — druhá zložka výstavby
— isa prejavujú v dolnom obraze (kfačiaca rodina
pod krížom) prvkami lineárnej perspektivy a
priestorovým utváraním obrazu. Okrem toho
čiastočne aj skladobnosťou architektúry epitafu
a ornamentikou.
V epitafe ako celku sa tretia zložka — manie-
ristické tendencie — plné prejavili v obidvoch
kfúčových oibrazoch epitafu (Jakubov sen, Kristus
•so stotníkom) nesením kompozície, priestoru i fa-
rebnosťou. Slohové výohodiská obrazu tvoří vý-
tvarný názor nizozemského1 manierizmu (napr.
okruh Valckeniborohov), pričom levočské obrazy
sa cdlišujú remeselnosťou prevedenia a zvýraz-
ňovaním postáv. Druhou charakteristickou črtou
je manieristické chápanie architektúry v rozklade
tektoniky, hromadění detailov, zdvojovaní člán-
kov, ďalej v porušovaní symetrie a v povyšovaní
výtvarného riešenia nad funkčně.
Báro,kovů orientáciu celku určuje ikonografia.
Po prvý raz1 v dějinách slovenského1 maliarstva
nachádzame tu obrazy s námetom zátišia (květi-
nové zátišie, zátišie typu vanitas) ako' samostatná
kompoizíciu. Druhým náznakem barokovej orien-
tácie je ornamentika, ktorá sa prelína ešte so
starš ou.
Aký je vztah medzi uvedenými štyrmi zlož-
kami? Sú skladbou rovnocenných častí, alebo je
niektorá zložka (zložky) dominantnou, ktorá si
ostatně podriaďuje, vtláča im výsledný ráz, určuje
slohový charakter?
Renesančné principy, ktoré sa uplatnili v obra-
ze klačiacej rodiny, nie sú podstatnou zložkou
utvárania slohu epitafu, lebe majú podřadné po-
stavenie, sú umiestnené pod hlavnou římsou epi-
tafu. Podobné nie je rozhodujúca ani baroková
ikonografia obrazov bočných krídiel medzi stípmi
architektúry epitafu. Slohový charakter epitafu
určujú manieristické obrazy epitafu spolu s ma-
nieristicky koncipovanou architektúrou. Manie-
rizmus je teda slohom, ktorý analyzovanému
epitafu vtláča charakter, je jeho slohovou domi-
nantou. Nie ale sám, ale za súčinnoisti prvej zlož-
ky — domácej tradicie. Dielo je význačné svojím
námetom, kompozíciou, ale jeho realizácia je
natolko slabá, že dostává přívlastek „domáca,
remeselná“; možeme preto celkom smělo povedať,
že ide o „remeselný manierizmus“. To je dóvod,
prečo vypadá kvalitou z kontextu stredoeuróp-
skej tvorby umenia okolo roku 1600, hoci náme-
tom a rozvrhem stojí v popředí dobových európ-
skych snáh.
Po ukončení analýzy sa možeme vrátit’ k po-
vodným otázkám. Je dielo renesančné? Sú uvede-
né názory historikov umenia platné? Na základe
slohovej analýzy sme určili, že dielo' nie je re-
nesančné, ale má slohové znaky manierizmu mo-
difikovaného' domácou tradíciou. Konfrontáciou
vzniká, slovom, viditelný rozpor medzi názormi
historikov umenia na slohový charakter diela,
a isamým slohom diela. A to nielen v práci, ktorá
vychádza zdola, od jedinečného renesaneného
diela (Hrášková), ale aj v syntetických pohladoch
na umenie tejto epochy (Guntherová, Jankovič).
Analyzovaný epitaf nie je len detailom, ale
aj „reprezentatívnou vzorkou“ podobných diel
(Levoča, Štítnik, stredoslovenské banské mestá).
Preto možeme tvrdit’, že autoři troch citovaných
príspevkov nevystihli niektoré závažné slohové
problémy umenia na přelome 16. a 17. storočia.
Detail je súčasťou celku. Věnovali sme mu
prvá časť nášho výkladu. V druhej časti sa vra-
ciame k celku formou dvoch poznámek. Prvá sa
bude týkat’ vztahu renesancie a meštianstva,
druhá renesancie a jej znakov.
1. Citovaní autoři spájajú renesanciu so svetom
meštianstva a tvrdia, že meštianstvo si vytvořilo
v renesancii isvoj' nový sloh, resp. že v tomto slohu
našlo1 svoje najvlastnejšie vyjadrenie. Téza nie
je platná v plnom rozsahu, pretože:
a) renesancia v Uhersku má — ako je to už
dávno známe — dve fázy, pričom prvá (na pře-
lome 15. a 16. storočia) je spojená is dvorskou
aristokratickou kultúrou na dvore Mateja Korví-
na, a nie s meštianstvom. Bola to väzba na flo-
rentská renesanciu quattrocenta a jej stopy na-
chádzame nielen v uhorských střediskách (Budín,
Ostrihom, Visegrád-Vyšehrad), ale aj na Sloven-
sku (Lipany, Sabinov, Rožňava, Brezovica);
b) v druhej vine, ktorú by sme mohli označit’
ako meštiansku, už nejde o prebratie (1560—
1620) foriem z Talianska. Je to renesancia, ktorá
prichádzala z Nemecka a Nizozemska, avšak
„špatně asimilována, pozměněna, její vliv je
povrchní a zdánlivý“. Renesancia nie je slohom,
je vlastně len prúdom, ktorý existoval vedla ma-
Renesančné principy — druhá zložka výstavby
— isa prejavujú v dolnom obraze (kfačiaca rodina
pod krížom) prvkami lineárnej perspektivy a
priestorovým utváraním obrazu. Okrem toho
čiastočne aj skladobnosťou architektúry epitafu
a ornamentikou.
V epitafe ako celku sa tretia zložka — manie-
ristické tendencie — plné prejavili v obidvoch
kfúčových oibrazoch epitafu (Jakubov sen, Kristus
•so stotníkom) nesením kompozície, priestoru i fa-
rebnosťou. Slohové výohodiská obrazu tvoří vý-
tvarný názor nizozemského1 manierizmu (napr.
okruh Valckeniborohov), pričom levočské obrazy
sa cdlišujú remeselnosťou prevedenia a zvýraz-
ňovaním postáv. Druhou charakteristickou črtou
je manieristické chápanie architektúry v rozklade
tektoniky, hromadění detailov, zdvojovaní člán-
kov, ďalej v porušovaní symetrie a v povyšovaní
výtvarného riešenia nad funkčně.
Báro,kovů orientáciu celku určuje ikonografia.
Po prvý raz1 v dějinách slovenského1 maliarstva
nachádzame tu obrazy s námetom zátišia (květi-
nové zátišie, zátišie typu vanitas) ako' samostatná
kompoizíciu. Druhým náznakem barokovej orien-
tácie je ornamentika, ktorá sa prelína ešte so
starš ou.
Aký je vztah medzi uvedenými štyrmi zlož-
kami? Sú skladbou rovnocenných častí, alebo je
niektorá zložka (zložky) dominantnou, ktorá si
ostatně podriaďuje, vtláča im výsledný ráz, určuje
slohový charakter?
Renesančné principy, ktoré sa uplatnili v obra-
ze klačiacej rodiny, nie sú podstatnou zložkou
utvárania slohu epitafu, lebe majú podřadné po-
stavenie, sú umiestnené pod hlavnou římsou epi-
tafu. Podobné nie je rozhodujúca ani baroková
ikonografia obrazov bočných krídiel medzi stípmi
architektúry epitafu. Slohový charakter epitafu
určujú manieristické obrazy epitafu spolu s ma-
nieristicky koncipovanou architektúrou. Manie-
rizmus je teda slohom, ktorý analyzovanému
epitafu vtláča charakter, je jeho slohovou domi-
nantou. Nie ale sám, ale za súčinnoisti prvej zlož-
ky — domácej tradicie. Dielo je význačné svojím
námetom, kompozíciou, ale jeho realizácia je
natolko slabá, že dostává přívlastek „domáca,
remeselná“; možeme preto celkom smělo povedať,
že ide o „remeselný manierizmus“. To je dóvod,
prečo vypadá kvalitou z kontextu stredoeuróp-
skej tvorby umenia okolo roku 1600, hoci náme-
tom a rozvrhem stojí v popředí dobových európ-
skych snáh.
Po ukončení analýzy sa možeme vrátit’ k po-
vodným otázkám. Je dielo renesančné? Sú uvede-
né názory historikov umenia platné? Na základe
slohovej analýzy sme určili, že dielo' nie je re-
nesančné, ale má slohové znaky manierizmu mo-
difikovaného' domácou tradíciou. Konfrontáciou
vzniká, slovom, viditelný rozpor medzi názormi
historikov umenia na slohový charakter diela,
a isamým slohom diela. A to nielen v práci, ktorá
vychádza zdola, od jedinečného renesaneného
diela (Hrášková), ale aj v syntetických pohladoch
na umenie tejto epochy (Guntherová, Jankovič).
Analyzovaný epitaf nie je len detailom, ale
aj „reprezentatívnou vzorkou“ podobných diel
(Levoča, Štítnik, stredoslovenské banské mestá).
Preto možeme tvrdit’, že autoři troch citovaných
príspevkov nevystihli niektoré závažné slohové
problémy umenia na přelome 16. a 17. storočia.
Detail je súčasťou celku. Věnovali sme mu
prvá časť nášho výkladu. V druhej časti sa vra-
ciame k celku formou dvoch poznámek. Prvá sa
bude týkat’ vztahu renesancie a meštianstva,
druhá renesancie a jej znakov.
1. Citovaní autoři spájajú renesanciu so svetom
meštianstva a tvrdia, že meštianstvo si vytvořilo
v renesancii isvoj' nový sloh, resp. že v tomto slohu
našlo1 svoje najvlastnejšie vyjadrenie. Téza nie
je platná v plnom rozsahu, pretože:
a) renesancia v Uhersku má — ako je to už
dávno známe — dve fázy, pričom prvá (na pře-
lome 15. a 16. storočia) je spojená is dvorskou
aristokratickou kultúrou na dvore Mateja Korví-
na, a nie s meštianstvom. Bola to väzba na flo-
rentská renesanciu quattrocenta a jej stopy na-
chádzame nielen v uhorských střediskách (Budín,
Ostrihom, Visegrád-Vyšehrad), ale aj na Sloven-
sku (Lipany, Sabinov, Rožňava, Brezovica);
b) v druhej vine, ktorú by sme mohli označit’
ako meštiansku, už nejde o prebratie (1560—
1620) foriem z Talianska. Je to renesancia, ktorá
prichádzala z Nemecka a Nizozemska, avšak
„špatně asimilována, pozměněna, její vliv je
povrchní a zdánlivý“. Renesancia nie je slohom,
je vlastně len prúdom, ktorý existoval vedla ma-