210

nierizmu a domácej tradicie, a je preto otázkou,
či celé toto obdobie móžeme označit a viesť pod
záhlavím „renesancia“;
c) pri analýze předmětného epitafu levočského
měšťana a obchodníka sme teda izistili, že epitaf
nie je renesančný, ale manieristický. Dielo nie je
výnimkou, a vztah měšťan — manieristická forma
potvrdzujú i ostatné slohovo manieristické epita-
fy (napr. Greffov, Rompauerov). Naopak, kon-
zervatívnych reneisančnýoh foriem talianskej re-
nesancie ,sa držia šfachtické epitafy (napr. v Slo-
venskej Dupči alebo Tribelliovci v Levoči);
d) okrem toho z druhej polovice 16. storočia
nepoznáme žiadny figurálny kamenný náhrobok
měšťana (existujúce náhrobky sú šlachtické a cir-
kevné) a kamenné epitafy z konca tohto storočia
sú v meštianskych kruhoch zriedkavosťou.
2. Z pojmu či označenia renesancie plynie bez-
problémovost. Renesančně diela sú tie, ktoré
vznikli v renesanci! (definícia kruhom). Čo však
bola renesancia na Slovensku, aký bol jej model,
aké boli jej znaky, ako prichádzala, či bola slo-
hem alebo prúdom, aké bolo jej1 po.stavenie
v rámci stredoeurópskej renesancie — to všetko
sú otázky, ktoré ostali na okraji doterajšieho bá-
dania.
Pre spomenutých autorov sloh nie je postojom
k .světu, jeho odrazom i modelom, ale udalosťami
i pomermi (politickými, hospodářskými, sociálny-
mi), ktoré sa v renesancii udiali. Preto sa převáž-
ná váčšina úvodných textov věnovala právě týmto
udalostiam. Keďže sme ukázali, že renesancia nie
je výhradným kontextom daného obdobia, ale len
jedným z prúdov, třeba sa pýtat, čo zaručuje,
že poměry, ktoré autoři uvádzajú, sú pomermi re-
nesancie, a nie napr. manierizmu? Ich istota
spočívá v datovaní, t. j. v triedení, že všetko, čo

vzniklo v rokoch 1530—1620, je renesančné. No
samé umělecké dielo, v našom případe epitaf
Daniela Hirschlera, rozkládá zvnútra túto istotu.
V európskej umenovede bolo a je toto obdobie
podnes problémem a predmetom diskusie. Mnohí
autoři sa pokúšali o jeho charakteristiku. Hedicke
například razil pojem „sloh dekor atívnosti“,
Forsmann „severský manierizmus“, Shearman
„bizarný domácky klasicizmus“, Bialostocki
„rodina“.
V slovenskej umenovede problém slohového
charakteru diel na přelome 16. a 17. storočia
nebol riešený, ani formulovaný ako například
v Čechách názvom příspěvku Jarmily Krčálovej:
„Byl v našich zemích vůbec manýrizmius?“ Autoři
troch citovaných slovenských príspdvkov sia uspo-
kojili s tým, že diela, ktoré vznikli v rokoch
1530—1620, vydávali za renesančné.
Jediná cesta bádania je návrat k samému dielu,
k jeho rozboru, ako-východiska: nielen ku charak-
teristiko jednotlivého, ale aj ku charakteristike
celku. Slovenská umenoveda nielenže zvyčajne
nerozvij ala materiálové bádanie a analytické son-
dy, ale ani teóriu a bádanie o celku. V konkrétnom
případe sa uspokojila prosto s pojtmom „renesan-
• — «
cia .
Stručné a krátko třeba teda znovu formulovat
otázku o charakteristike diel z přelomu 16. a 17.
storočia. Táto1 formulácia je súčasne otázkou, či
bol na Slovensku manierizmus, a ak bol, aké sú
jeho znaky, jeho štruktúra, společenské předpo-
klady, jeho vztah k renesancii a baroku? Už nie
iba na základe jednotlivého diela, ako- sme to
urobili na začiatku, ale na základe zovšeobecnenia,
nielen ako detailnú analýzu, ale aj ako pochopenie
celku.