DOI Artikel:
Hanáková, Zora: K začiatkom teoreticko-kritickej interpretácie výtvarného diela
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0216
212
K začiatkom teoreticko-kritickej
interpretácie výtvarného diela
ZORA HANÁKOVÁ
Každý písomne sformulovaný názor týkajúci
sa súvekej výtvarnej produkcie tej-ktorej histo-
rickej epochy, ktorý odziíkadluje aspoň čiastočne
istý stav myslenia v príslušnom období a jeho
vzťah k umeniu vo všeobecnosti, ako aj konkrétnu
skúsenoisť jednotlivca danú vnímáním uměleckého
diela, je svojou povahou teoreticko-kritickým do-
kumentům. Teoretickým do tej miery, do akej mie-
ry je výrazom úrovně abstrahovania od konkrét-
ných javov v umeleckej oblasti, úrovně syntetizu-
júceho pojmového uvažovania, zdanlivej alebo ob-
jektívnej platnosti istých noriem a typov, mera-
diel, všeobecných ideí, zovšeobecnení a pod. Sám
osebe zastupuje teda teoretický element spoločnosť
s jej stupňom vývinu vo sféře filozofických, este-
tických a etických predstáv a zároveň tvoří aj bázu
pre kritický postoj. Poskytuje kritikovi priestor
na uplatnenie konkrétného súdu, ale aj orientáciu
v často nepr chladných súvislostiach výtvarnej
tvorby jeho súčasnosti. Podiel oibidvoch zložiek
— teoretickej i kritickej — v interpretácii umě-
leckého diela však nezávisí len od osobnosti
interpreta a jeho subjektivných daností, resp.
inklinácií k tomu alebo onomu aspektu. Je pod-
mienený širšími súvislosťami. Čím slobodnejší a
vačší priestor na realizáciu má tvořivá individua-
lita v istej spoločnosti, čím viac je umenie ozajst-
ným výrazom jej potrieb, čím plnoprávnejšie je
jeho poslanie a docenenejšia jeho funkcia, tým
špecifickejšia je problematika teorie umenia ako
samostatnej disciplíny, tým těsnější je vzťah medzi
umelcom a konzumentem, tým bezprostřednější je
přístup posudzovatel’a k výtvarnému dielu a tým
širšie pole sa otvára i kritickej činnosti.
Pri interpretácii výtvarného diela vystupujú
do popredia tri hlavné faktory: umelec, umělecké
dieto1 a konzument čiže v našom případe interpret.
Všetky tri faktory, ktoré zohrávali v priebehu
dějin rožne dóležitú úlohu, predstavujú veličiny,
za ktoré isi každá spoločnosť na základe svojho
vztahu k umeniu dosadzovala vlastně, kvalitativ-
ně odlišné obsahy. Kým sa umelec nepokládal za
tvorivú individualitu, ale len za remeselníka vy-
děděného z oblasti vzdelania (starověk, středo-
věk), nébolo možné zhodnotit’ skutečný pokrok
v umění. Pokial výtvarné dielo slúžilo len ako
prostriedolk na pochopenie filozofických poučiek
alebo na tlmočenie náboženského obsahu', připad-
ne bolo vázňom zděděných kategorií a noriem,
v rámci kterých sa posudzoval jeho význam, ne-
mohla byť doceněná jeho skutečná funkcia v spo-
ločenskom živote, ani nemohlo byť pochopené
ako autonómny umělecký výtvor. A do třetice, za-
kial’ interpretem bol iba niekto z radov filozofov,
rétorikov, znalcov umenia, historikov, připadne
umelcov samých, kým- sa k slovu nedostalo laictvo
ako právoplatný element výtvarného1 života so
svojím nárokom na úsudok o umeleckom diele,
dovtedy nemohla vzniknúť kritika ako samostat-
ný literárny druh. K tomu došlo1 však až po mno-
hých vývinových přeměnách. O tom, ako sa tieto
premeny odznkadlili v kategóriách a kritériách,
1 Z VZT . 1 . Z •• / • • / ' 9
ktoré sa používali’ pri literarnej interpretácii vý-
tvarného diela v starověku, chceli by sme podař
aspoň stručný obraz.
Naším cielom bude ukázat’, do akej miery sa *
v týchto časoich postoj1 k výtvarnému dielu zaklá-
dal iba na jeho chápaní ako zdroj a příjemných
K začiatkom teoreticko-kritickej
interpretácie výtvarného diela
ZORA HANÁKOVÁ
Každý písomne sformulovaný názor týkajúci
sa súvekej výtvarnej produkcie tej-ktorej histo-
rickej epochy, ktorý odziíkadluje aspoň čiastočne
istý stav myslenia v príslušnom období a jeho
vzťah k umeniu vo všeobecnosti, ako aj konkrétnu
skúsenoisť jednotlivca danú vnímáním uměleckého
diela, je svojou povahou teoreticko-kritickým do-
kumentům. Teoretickým do tej miery, do akej mie-
ry je výrazom úrovně abstrahovania od konkrét-
ných javov v umeleckej oblasti, úrovně syntetizu-
júceho pojmového uvažovania, zdanlivej alebo ob-
jektívnej platnosti istých noriem a typov, mera-
diel, všeobecných ideí, zovšeobecnení a pod. Sám
osebe zastupuje teda teoretický element spoločnosť
s jej stupňom vývinu vo sféře filozofických, este-
tických a etických predstáv a zároveň tvoří aj bázu
pre kritický postoj. Poskytuje kritikovi priestor
na uplatnenie konkrétného súdu, ale aj orientáciu
v často nepr chladných súvislostiach výtvarnej
tvorby jeho súčasnosti. Podiel oibidvoch zložiek
— teoretickej i kritickej — v interpretácii umě-
leckého diela však nezávisí len od osobnosti
interpreta a jeho subjektivných daností, resp.
inklinácií k tomu alebo onomu aspektu. Je pod-
mienený širšími súvislosťami. Čím slobodnejší a
vačší priestor na realizáciu má tvořivá individua-
lita v istej spoločnosti, čím viac je umenie ozajst-
ným výrazom jej potrieb, čím plnoprávnejšie je
jeho poslanie a docenenejšia jeho funkcia, tým
špecifickejšia je problematika teorie umenia ako
samostatnej disciplíny, tým těsnější je vzťah medzi
umelcom a konzumentem, tým bezprostřednější je
přístup posudzovatel’a k výtvarnému dielu a tým
širšie pole sa otvára i kritickej činnosti.
Pri interpretácii výtvarného diela vystupujú
do popredia tri hlavné faktory: umelec, umělecké
dieto1 a konzument čiže v našom případe interpret.
Všetky tri faktory, ktoré zohrávali v priebehu
dějin rožne dóležitú úlohu, predstavujú veličiny,
za ktoré isi každá spoločnosť na základe svojho
vztahu k umeniu dosadzovala vlastně, kvalitativ-
ně odlišné obsahy. Kým sa umelec nepokládal za
tvorivú individualitu, ale len za remeselníka vy-
děděného z oblasti vzdelania (starověk, středo-
věk), nébolo možné zhodnotit’ skutečný pokrok
v umění. Pokial výtvarné dielo slúžilo len ako
prostriedolk na pochopenie filozofických poučiek
alebo na tlmočenie náboženského obsahu', připad-
ne bolo vázňom zděděných kategorií a noriem,
v rámci kterých sa posudzoval jeho význam, ne-
mohla byť doceněná jeho skutečná funkcia v spo-
ločenskom živote, ani nemohlo byť pochopené
ako autonómny umělecký výtvor. A do třetice, za-
kial’ interpretem bol iba niekto z radov filozofov,
rétorikov, znalcov umenia, historikov, připadne
umelcov samých, kým- sa k slovu nedostalo laictvo
ako právoplatný element výtvarného1 života so
svojím nárokom na úsudok o umeleckom diele,
dovtedy nemohla vzniknúť kritika ako samostat-
ný literárny druh. K tomu došlo1 však až po mno-
hých vývinových přeměnách. O tom, ako sa tieto
premeny odznkadlili v kategóriách a kritériách,
1 Z VZT . 1 . Z •• / • • / ' 9
ktoré sa používali’ pri literarnej interpretácii vý-
tvarného diela v starověku, chceli by sme podař
aspoň stručný obraz.
Naším cielom bude ukázat’, do akej miery sa *
v týchto časoich postoj1 k výtvarnému dielu zaklá-
dal iba na jeho chápaní ako zdroj a příjemných