Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1977-1981(1977)

Page: 213
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1977_1981/0217
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
213

a nepříjemných pocitov, alebo na hodnotení funk-
cie, akú v spoločnosti zohrávalo a do akej miery
bolo připadne výrazom esteticky cenného úsudku.
V klasickom období antiky sa nestretávame so
samostatnou literatúrou, ktorá by sa věnovala
len výtvarnému umeniu. Zaoberajú sa ním však
ciaistočne práce technického, historického alebo
filozofického charakteru. Až v období helenizmu
vznikajú rozpravy o maliiarstve, sochárstve, resp.
architektóre. Zachovali .sa v encyklopedickém
diele Plínia staršieho, v Historia naturalis, ktoré
obsahuje texty Xenokratove a Pasiklove, ale aj
samostatné, ako napr. Filostratov spis Obrazy,
Kallistratove opisy soch, alebo Lukianove po-
známky o výtvarnom umění. Okrem toho existo-
vali aj práce laikov, ktoré sa zaoberali prevažne
osobou umelca z historického hladiska, ako napr.
Práca Plíniova, resp. Dura zo Samu. Informatívny
a opisný charakter mali tzv. periegesa, literárny
druh, ktorý slúžil ako sprievodca po pamiatkach.
Najfznámenší pochádza od Pausania, ale s nazor-
mi na umenie v podobě hlbšej analýzy sa v nom
nestretávame.
Metoda interpretácie uměleckého diela je v ob-
dobí starověku prevažne záležitostem věcného vy-
kladu, opisu jeho obsahu pomocou bohatej zna-
losti antickej mytologie. Pozornost’ je zameraná
Predovšetkým na problémy techniky a technolo-
gie umelcovho postupu a z tohto zorného uhla
sú charakterizované i výtvarné prostriedky. Pri
hodnotení diel a osobností je najbežnejsi kom-
Paratívny postup, ktorý sleduje najma vyspělost’
zručnosti, s alkou sa autor zmocnil foriem skuteč-
nosti. ' . ■-
Umelec je pre svoju manuálně činnost poní-
°mný ako iremeselník a umělecká tvorba je tak
Vylúčená z oblasti duchovnej sféry. Aj potom, ked
Aristoteles voviedol výtvarné umenie do okruhu
Vzdelania, málo právo na existenciu v ňom
dra do tej miery, do akej miery súviselo s mrav-
ným a politickým životom. Až v helenizme našlo
viac zástancov v radoch vzdelancov, kton ho
chápali ako slobodné umenie, pretože služilo po-
chopeniu pravdy. Tak k němu přistupuje Filo-
sfratos, Maximes z Tyru, Dion Chrysostomos,
^■allistratos, Cicero a i. Ak sa v klasickom období
antiky dostal najďalej v ocenení umenia Aristo-
teles, ktorý ho označil za tvorivú činnost’, pred-

pokladajúcu nadanie, intelekt tvorců, a opiera-
júcu sa o pravidlá, završil Plotinos chápanie
umenia v helenizme. Umenie je zrkadlom ducha,
je poznáním, pretože uchopuje ducha, ktorý je
o-zajstmým bytím. Umeleckú činnost chápal trans-
cendentálne, přistupoval k nej z pozícií metafy-
ziky, ale postihol přitom tvorivú činnost umelca,
keď hovoří: „Umenie je z tohto světa, pretože
má vzory zmyslevé, riadi sa viditelnými formami
a proporciami, ale je z onoho světa, pretože vy-
chádza z myšlienky umelca, ktorá je odrazom
božieho vzoru.“
Najdóležitejšou kategóriou teorie umenia sta-
rověku je mimezis. Vo výtvarnom umění před-
stavuje přístup k racionálně videnej skutečnosti
a jej tlmočenie v zmysle napodobňovania. Jej
obsahem je prírodná pravdivost a věrnost’ javo-
vému, ale jej formou je tvořivé spracovanie.
Demokritos ju chápe ako spósob, činnost’, nie
vo vztahu k obsahu. Dudia stavajú a tkajú spo-
sobom, aký odpozorovali v přírodě u zvierat. So-
krates vidí mimetický princip v slobodnom vý-
běre. V rozhovore s maliarom Parrhasiom tlmočí
svoji názor takto: „... pretože je ťažké nájsť po-
stavu bez chyby, viac čerpáš z mnohých modelov,
berúc z každého* to, čo má v sebe najlepšie, aby
si tak dosiahol dokonalý celok“. Platón zahrnul
do poňatia mimezis napodobňovanie vzhïadu věcí
v zmysle kopírovania. Jeho pohfidanie výtvar-
ným uměním1 súvisí právě s chápáním mimezis
ako* imitátorstva. Pýtá sa: „A či maliara móžeme
nazvat vykonávatelom a tvorcem? Nijako. Naj-
lepšie by bolo nazvat’ ho napodobňovatelom toho,
čoho iní sú vykonâvateïmi.. .“ A na inom mieste,
v Sofistovi sa dočítáme: „Keď niekto tvoju po-
stavu pomocou vlastného těla odkopíruje, alebo
svojím hlaisom tvoj hlas nápodobní, tak taký spó-
sob stvárnenia klamných vzhl’adov sa móže na-
zvat’ imitátonstvom.“ Ak podlá jeho názoru je
základným cielom umenia pravdivost’, tak vý-
tvarné umenie ju nemóže dosiahnuf, pretože ume-
lec sice vytvára obraz skutečnosti, ale iba javovej,
čiže tento obraz je nereálný. V Republiko hovoří:
„Je maliarstvo napodobňovaním vzhïadu alebo
následováním pravdy? Vzhïadu. Napodobňujúce
umenie je daleko od pravdy.“ Mimetické umenia
sú teda hodné opovrhnutia. Inak přistupuje
k problému mimezis Aristoteles, ktorý ho chápe
loading ...