DOI Artikel:
Hanáková, Zora: K začiatkom teoreticko-kritickej interpretácie výtvarného diela
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0219
215
krásou ako krása telesná, viazaná na proporcie,
ale najvyššou krásou je krása idey. Miera krásy
Uměleckého1 diela závisí od jeho priblíženia
k idei.
Aj Zenon, ako aj všetci stoici, oceňoval popři
formálnej kráse, krásu duchovnu. V poňatí stoi-
kov sa však kategória krásy spája is etickou vý-
razovosťou, nadobúda teda špecifiokejší obsah.
Tak Filon sa domnieva, „že krása těla je v pro-
Porciách častí, zároveň v krásnej farbe i sile
a kráse mysle, v harmonii názorov a symfonii
cnoístí“. Odrazom filozofického učenia stoikov
v oblasti teorie umenia je presvedčenie, že umě-
lecká tvorba musí sledovat’ užitočné, morálně
ciele.
Kritérium užitečnosti v inom zmysle sa stalo
krédom umelecko-teoretických názorov epikurej-
cov, ale aj Lukiana a Quintiliána. Nie duchovná
krása, ale příjemnost’ a půžitok sú podlá nich
cielom umenia. Etické kritérium1 duchovnej krásy
a cnosti súviselo i s kritériom pravdy. Platón po-
kládá pravdivost’ za základný ciel’ umenia: to,
co umenie robí, musí byť „zodpovedajúce, vý-
stižné, příslušné, bez odchýlok ku krajnosti. . .“
Odmieta iluzivně umenie, na kterého' straně stojí
Georgias, vidiac v ňom neodpustitelný klam.
V Politike vyjadřuje presvedčenie, že „všetky
napodoibňujúce umenia isú iiba hrou, nič v nich
nie je seriózně, všetko len pre zábavu“. V období
helenizmu požiadavka pravdivosti výtvarného
diela súvisela u niektorých autorov s chápáním
umenia ako védy, cesty k pravdě. „Pravda ví-
ťazí nad napodobňovaním. Keby si však sama
stačila na vyjadrenie, umenie by sa stalo úplné
nepotřebným,“ vyjadřuje radikálně Cicero vo
svojom spise De orátore.
Podlá racionalistickej koncepcie umenia klasic-
kého Grécka představoval důležité kritérium na
Posúdenie výtvarného diela vzájemný vzťah častí
a celku. Platón pokládá za nevyvrátitelnú tú sku-
tečnost, že jedine „podávajúc zodpovědně každú
casf, robí maliar krásny cel ok“. Pre Aristotela
táto otázka představuje základný problém1 v jeho
teorii poezie i tragédie, ale aj v hudbě a vo vý-
tvarnom umění. Sformuloval ho takto: „V ume-
leckom diele nie je důležitý predmet, ktorý autor
sleduje, ale nový celok, ktorý vytvára. Tento ce-
l°k sa nehodnotí v porovnaní so skutočnosťou,
ale Berle sa do úvahy jeho vnútorná stavba a kon-
zekventnosť. Každé dlelo musí byť ohraničené
a musí byť jednotou.“ Ak takto Aristoteles vyslo-
vil jeden zo základných postulátov teorie umenia
klasickej antiky, dospěl Plinius v období heleniz-
mu ešte ďalej, keď zrovnoprávnil fragment, časť
celku s jednotou diela. Píše: „Vidiac odtrhnutú
hlavu aleibo diajaký iný kus sochy, nemůžeš, sa-
mozřejmé, za takých okolností posúdiť súzvuk
a jednotu celého diela, ale můžeš zhodnotit, či
sám ten fragment je dost’ krásny . . . pretože istá
časť móže :sa zdať krásnou aj v odtrhnutí od
iných.“
Čo sa týká obsahu a formy, ako dvoch základ-
ných determinant výtvarného diela, bolo ich chá-
panie dané predovšetkým týmito skutočnosťami:
1. Umelec bol so svojou témou len tlmočníkom
všeobecne závazného zobrazovaného materiálu,
ktorý představoval člověka ako fyzický typ a ne-
individualizovanú prírodu, transponovanú v ob-
dobí klasiky do- světa ibožstiev. Až v helenizme
sa do obsahovej zložiky prebojúva námět „atypi-
zovaný“, subjektivné prelhodnotený, s individua-
lizovanými psychickými črtami. 2. Umělecká čin-
nost' spočívala vo variovaní foriem, v akých sa
preberal statický obsah, pozornost’ sa sústredila
na formu a na zručnost’, s akou umelec zlepšoval
daný formový kánon. 3. Až v helenizme sa plnšie
docenila duchovná zložka umeleokej činnosti. Ak
sa však hodnotila idea uimelca, jeho nápad a před-
stava, tak viac-meneji v .zmysle formy než obsahu.
4. Ak sa věnovala pozornost’ obsahu výtvarného
diela, tak len do tej miery, do akej miery bolo vý-
razom morálnych právd, filozofických a nábožen-
ských požiadaviek a do akej miery sa tento obsah
pridřžal javovej reality, resp. ju překračoval, čiže
do akej miery spíňal kritérium věrnosti prírode.
V obsahovej zložke sa hodnotilo najma postih-
nutie charakterových vlastností a výraz duše. So-
krates v rozhovore s Parrhasiom hovoří: „To je
v sochárstve najzaujímavejšie, najpríjemnejšie,
najpůvabnejšie, najúchvatnejšie, že ono předsta-
vuje nielen telá, ale i duše.“ Kladie maliarovi
otázku, či sa „.. . pýcha, sloboda, nízkost’, poní-
ženost’ ducha, múdrosť a rozvaha, drzosť a hru-
bost’“ dajú vyjadriť v tvárach a postavách zob-
razovaných osob. Keď Aristoteles v Etike rozo-
berá myšlienku, že „všetko umenie sa spája so
krásou ako krása telesná, viazaná na proporcie,
ale najvyššou krásou je krása idey. Miera krásy
Uměleckého1 diela závisí od jeho priblíženia
k idei.
Aj Zenon, ako aj všetci stoici, oceňoval popři
formálnej kráse, krásu duchovnu. V poňatí stoi-
kov sa však kategória krásy spája is etickou vý-
razovosťou, nadobúda teda špecifiokejší obsah.
Tak Filon sa domnieva, „že krása těla je v pro-
Porciách častí, zároveň v krásnej farbe i sile
a kráse mysle, v harmonii názorov a symfonii
cnoístí“. Odrazom filozofického učenia stoikov
v oblasti teorie umenia je presvedčenie, že umě-
lecká tvorba musí sledovat’ užitočné, morálně
ciele.
Kritérium užitečnosti v inom zmysle sa stalo
krédom umelecko-teoretických názorov epikurej-
cov, ale aj Lukiana a Quintiliána. Nie duchovná
krása, ale příjemnost’ a půžitok sú podlá nich
cielom umenia. Etické kritérium1 duchovnej krásy
a cnosti súviselo i s kritériom pravdy. Platón po-
kládá pravdivost’ za základný ciel’ umenia: to,
co umenie robí, musí byť „zodpovedajúce, vý-
stižné, příslušné, bez odchýlok ku krajnosti. . .“
Odmieta iluzivně umenie, na kterého' straně stojí
Georgias, vidiac v ňom neodpustitelný klam.
V Politike vyjadřuje presvedčenie, že „všetky
napodoibňujúce umenia isú iiba hrou, nič v nich
nie je seriózně, všetko len pre zábavu“. V období
helenizmu požiadavka pravdivosti výtvarného
diela súvisela u niektorých autorov s chápáním
umenia ako védy, cesty k pravdě. „Pravda ví-
ťazí nad napodobňovaním. Keby si však sama
stačila na vyjadrenie, umenie by sa stalo úplné
nepotřebným,“ vyjadřuje radikálně Cicero vo
svojom spise De orátore.
Podlá racionalistickej koncepcie umenia klasic-
kého Grécka představoval důležité kritérium na
Posúdenie výtvarného diela vzájemný vzťah častí
a celku. Platón pokládá za nevyvrátitelnú tú sku-
tečnost, že jedine „podávajúc zodpovědně každú
casf, robí maliar krásny cel ok“. Pre Aristotela
táto otázka představuje základný problém1 v jeho
teorii poezie i tragédie, ale aj v hudbě a vo vý-
tvarnom umění. Sformuloval ho takto: „V ume-
leckom diele nie je důležitý predmet, ktorý autor
sleduje, ale nový celok, ktorý vytvára. Tento ce-
l°k sa nehodnotí v porovnaní so skutočnosťou,
ale Berle sa do úvahy jeho vnútorná stavba a kon-
zekventnosť. Každé dlelo musí byť ohraničené
a musí byť jednotou.“ Ak takto Aristoteles vyslo-
vil jeden zo základných postulátov teorie umenia
klasickej antiky, dospěl Plinius v období heleniz-
mu ešte ďalej, keď zrovnoprávnil fragment, časť
celku s jednotou diela. Píše: „Vidiac odtrhnutú
hlavu aleibo diajaký iný kus sochy, nemůžeš, sa-
mozřejmé, za takých okolností posúdiť súzvuk
a jednotu celého diela, ale můžeš zhodnotit, či
sám ten fragment je dost’ krásny . . . pretože istá
časť móže :sa zdať krásnou aj v odtrhnutí od
iných.“
Čo sa týká obsahu a formy, ako dvoch základ-
ných determinant výtvarného diela, bolo ich chá-
panie dané predovšetkým týmito skutočnosťami:
1. Umelec bol so svojou témou len tlmočníkom
všeobecne závazného zobrazovaného materiálu,
ktorý představoval člověka ako fyzický typ a ne-
individualizovanú prírodu, transponovanú v ob-
dobí klasiky do- světa ibožstiev. Až v helenizme
sa do obsahovej zložiky prebojúva námět „atypi-
zovaný“, subjektivné prelhodnotený, s individua-
lizovanými psychickými črtami. 2. Umělecká čin-
nost' spočívala vo variovaní foriem, v akých sa
preberal statický obsah, pozornost’ sa sústredila
na formu a na zručnost’, s akou umelec zlepšoval
daný formový kánon. 3. Až v helenizme sa plnšie
docenila duchovná zložka umeleokej činnosti. Ak
sa však hodnotila idea uimelca, jeho nápad a před-
stava, tak viac-meneji v .zmysle formy než obsahu.
4. Ak sa věnovala pozornost’ obsahu výtvarného
diela, tak len do tej miery, do akej miery bolo vý-
razom morálnych právd, filozofických a nábožen-
ských požiadaviek a do akej miery sa tento obsah
pridřžal javovej reality, resp. ju překračoval, čiže
do akej miery spíňal kritérium věrnosti prírode.
V obsahovej zložke sa hodnotilo najma postih-
nutie charakterových vlastností a výraz duše. So-
krates v rozhovore s Parrhasiom hovoří: „To je
v sochárstve najzaujímavejšie, najpríjemnejšie,
najpůvabnejšie, najúchvatnejšie, že ono předsta-
vuje nielen telá, ale i duše.“ Kladie maliarovi
otázku, či sa „.. . pýcha, sloboda, nízkost’, poní-
ženost’ ducha, múdrosť a rozvaha, drzosť a hru-
bost’“ dajú vyjadriť v tvárach a postavách zob-
razovaných osob. Keď Aristoteles v Etike rozo-
berá myšlienku, že „všetko umenie sa spája so