218

nou. Citovaná Aristotelova myšlienlka však před-
stavuje prvé zamysleme nad tvořivým procesoru
ako metodologickým postupom v oblasti výtvar-
nej tvorby vólbec. Jej' princípmi sa antickí autoři
nezaoberali do tej hlbky, alby bližšie specifiko-
vali roizdiely v oblasti maliarstva a sochárstva,
ipredsa však sa zamýšlali, poikial im to len dovo-
lovala úroveň myislenia doby, nad uměleckou čin-
nosťou, podmienenou istými specifickými pod-
miěnkami a danoisťami.
„Umenie je schopnost’ vytyčujúca cestu, to zna-
mená, že vytvára svoje diela pevnou, istou cestou
a za pomoci metody,“ hovoří stoik Zenon a do-
dává: . je súhrnom vnemov, daných skúise-
nosťou a islúžiacich na úžitoik pre život celku“.
Psychologizujúcu charakteristiku podává i Chry-
sipos, íktorý píše, že „umenie je súborom a súhr-
nom vnemov a postrehov“. Usilovnosť, bdělost',
vytrvalost’, úvaha popři talente a zručnosti sú
hlavnými cnoisťami, ktoré umelec uplatňuje pri
svojej1 práci, domnieva sa Cicero. Analogicky
k dvom. zákonom, příčinnému a materiálovému,
ktoré riadia deje v prírode, chápu stolci aj po-
vahu výtvarněji činnosti. „Socha předpokládá ma-
tériu opracovanú umelcom a uimelca, ktorý jej
dal tvar. Matéria je v nej obraz a příčina maj-
ster,“ uvažuje nad problémům Seneca.
Najvýznamnejším činom v tejto oblasti bolo
však rozlíšenie sochárstva a poézie ako dvoch
druhov umenia rozdielneho charakteru, o ktoré
sa pokúsil Dion Chrysostomos : „Básnici móžu
svoje umenie poézie vykonávat na základe vyvo-
lania predstáv všetkého, čo im príde na myse!,
naše zaisa (dlela sochařské) nevyjdú za hranice
predstáv 1’udskej postavy. . . rozum a mysleme
samo1 oisebe ani sochár, ani maliar nemóže před-
stavit’, pretože nijaká miera ho nemóže uchopit’,
ani opísať . . . (naše umenie sochárske) pracuje
s námahou a vysílením, postupuje stupňovité
a pomaly, pretože sa musí potýkat is kamenným,
odpor kladúcim materiálem . . . možnosti nášho

umenia vzhïadom na kvantitu a velkost’ sú tesne
ohraničené, kým básnici ich móžu zváčšovať do
vole.“ Najdóležitejšie rozdiely medzi obidvoma
umeniami vidí teda Dion Chrysolstómos v mo-
mente časovom, materiálovom, v rovině výrazo-
vých proistriedkov a v povahe tvořivého procesu
samého, danej odlišnou spoluprácou so zmyslo-
vými orgánmi. Předznamenává tak o niekofko
storočí neskorší Lessingov pokus o rozlíšenie obi-
dvoch druhov umění.
Na závěr by isme mohli stručné zhrnúť tofko:
otázky umenia starověku sa riešili v úzkej súvis-
losti s otázkami, ktoré boli v tom období aktuálně
v oblasti filozofie, estetiky, ale aj teorie sloves-
ných 'Umění. V klasickom období kritériá na po-
sudzovanie výtvarného dlela úzko súvilseli s ra-
cionálnym prístupom ku skutočnosti, ktorý sa
odzrkadlil aj v gréckom umění a v jeho podria-
dení systému kánonov spočívajúcich na vypočí-
tatelných hodnotách. V období helenizmu zohrá-
vajú dóležitú úlohu aj koncepcie iracionálně a spi-
ritualistické, ktoré prispievajú konkrétné do oblasti
teorie umenia svojimi kategóriami duchovnosti
a idey, ale aj koncepcie materialistická, senzua-
listická a empirická, ktoré tým, že sa přiblížili
k reálnej skutočnosti prostredníctvom skúsenosti
a praktickej psychologie, obohatili teoreticko-
-kritické mysleme o pojmy vněmu, představy a
fantazie. Keďže však problematika estetického
vnímania samého osebe nebola hlbšie spracovaná,
nemohla sa ani špecifickejišie precizovat’ v oblasti
vnímania uměleckého diela a jeho interpretácie.
Napriek mnohým výhradám, ktoré mala sta-
rověká literatura o výtvarném umění voči umeniu
svojej doby, zostáva svojím oceněním zmyslov
v procese vnímania uměleckého diela, pojmoslo-
vím a požiadavkami, aké na dielo kládla, svedec-
tvom epochy, ktorá živým kontaktem medzi ob-
lasťou1 umenia a inými sférami společenského ži-
vota patří medzi najvýznamnejšie v dějinách
kultúry.