232


J. Kulich: Repa, bronzová plaketa

ludových tém. Střetneme sa s nimi najma v tvor-
bě C. Majerníka, K. Sokola alebo J. Želibského
a iných.
S písaným vyjádřením vzťahu výtvarného
umelca k rudovému umeniu sa střetneme poměrně
zriedka. Po Fullovi a Galandovi v ich společných
Súkromných listoch je to najmä štúdia Š. Bedná-
ra,9 ktorá je skór výnimkou ako pravidlem. Ob-
divuje v 1’udovom výtvarnom umění okrem jeho
fareibnosti, formových výtvarných prvkov a ne-
obyčajne vynaliezaivej kompozičnej schopnosti to,
že isa v ňom prejavuje „akási kolektívna vola
národa“. Porovnává ho aj is uměním tzv. prírod-
ných národov a ludové umenie vidí sa mu citovej-
šie a preduchovnenejšie. Potřeba nadviazať kon-
takty s ludovým uměním isa prejaví opat’ z ini-
ciativy umeicov hned’ po druhej světověj vojně,
ked obnovená Umělecká beseda slovenská na
čele s J. Mudrochem připraví v Bratislavě roku
1948 velkú výstavu slovenského ludového ume-
nia. To ísú iba hlavné prejavy vzťahu výtvarných
umeicov k ludovému umeniu. Exiistujú ešte
u mnohých dalších (napr. v keramike J. Horová,
D. Rosůlková alebo z najmladších M. Poilonský),
no teraz nejde o úplné preskúmanie tohto vzťahu,
ale o poistihnutie vývinovej tendencie.

Dodnes zoistáva otvoreným problémem nezá-
ujem slovenských sochárov medzi dvorná vojna-
mi o ludové výtvarné umenie. Udivuje to tým
viac, že ludový výtvarný přejav je nesmierne
bohatý na rozmanité druhy sochárskeho prejavu
od nízkého reliéfu až po1 plnoplaistickú sochu. Re-
liéf sa napr. vyskytuje v obidvoch základných
formách — plastický a híbkový (relief en creux).
Najmä híbkový isa v slovenskom ludovom umění
vyskytuje neobyčajne často, čo je veliká zvlášt-
nost’ v dějinách sochárstva. Ludové sochárstvo
je zároveň velmi bohaté pri používaní a kombi-
nácii rozličných materiálov, čím sa najviac při-
bližuje umeniu tzv. prírodných národov, hoci ako
celok sa od nebo podstatné líši.
Nieikedy sa tento nezáujem o priestor odóvod-
ňuje málo vyvinutým zmyslom pře priestor v slo-
venskom' umění. Například aj v modernom slo-
venskom maliarstve.10 Je to iba sčasti pravda.
Začiatky slovenského moderného sochárstva sa
stretávajú s európskym akademickým chápáním
priestoru, ktoré -bolo len velmi ťažko přijatelné
pre plastické a priestorové cítenie formované lu-
dovým1 životným prostředím (teda i ludovým
uměním), z -ktorého pochádzaila váčšina moder-
ných slovenských umeicov. I ked nepochádzali
vyslovené z ludového proistredia a pokusili sa
prijiať európsky spósob sochárskeho myslenia, ako
napr. Ján Koniarek v nadväznosti na A. Rodina,
išlo to aj napriek velkému Koniarkovmu sochár-
skemu talentu iba velmi ťažko. To však nezna-
mená, že tu nebolo nijaké priestorové cítenie.
Bolo iba iné, také, ktoré móže nájsť svoje uplat-
nenie až dnes pri komplexnom syntetickom chá-
paní tvorby životného prostredia. V střetaní
týchto dvoch róznych priestorových koncepci!
možno hl-adať aj příčinu ťažkého zrodu sloven-
ského' moderného sochárstva. V malbě je otázka
tvorby priestoru o niečo iná, či už ide o perspek-
tívnu alebo farebnú ilúziu.
Iba vinou nedostatečných poznatkov o ludo-
vom1 umění ako celku sa mohol takýto názor ob-
javiť a dodnes ešte přetrvávat. Lebo' ked sa dí-
váme na ludové výtvarné umenie ako celok, ako
na tvorbu životného priestoru alebo prostredia,
objavíme v ňom naopak vysoko a dokonale vy-
vinutý zmysel a cit pre priestor a navýše i pre
jeho vnútorné vazby a súvislosti. Platí to rovnako