270


Trnava, kostol sv. Trojice, hlavný oltář, plastiky z roku
1740

Začiatok izápasov o nové cítenie, prejavujúce
sa najzretelnejšie v jednotlivostiach, reprezentuje
oltář Všetkých svátých (okolo 1630) vo farskom
kostole sv. Mikuláša. Jeho predela nadobudla
zložitý obrys určený vyduto,stou vedla seba kla-
dených ušnic. Zo istrednej' časti oltára ukončenej
zalomeným frontónom sa dvíha dvojetážový nad-
stavec opaikujúci tektoniku strednej časti oltára
danú volnými stípmi, nad ktorými sa zalamuje
trámovie. Architektúra oltára budovaná na prin-
cípoch prísnej tektoniky sa dostává do rozporu
s plošné redukovanou ornamentikou, ktorá je pa-
sivnou dekoráciou, obopínajúcou objemy všade
tam, kde je to len možné, a svojou hustotou
priamo tlmí tektoniku architektúry. Farebnosť
ornamentiky vychádza z renesančnej tradicie,
miestami evokuje reminiscencie na neskorogotic-
ký kolorit, ale zároveň počítá už s optickými
efektmi zlatých a strieborných plošok. Ako pře-
jav pokusu o iluzivně prehíbenie priestoru vyznie-

vajú plytké, vysoké a neúmerne úzké niky s muš-
lou v konche, nefunkčně chápané, bez možnosti
zasunutia plastiky. Napriek tomu, že jednotlivé
prvky — architektonické články, ornamentika —
sá typicky neskororenesančné, oltář tým, že včle-
ňuje do svojej štruktúry malovaný obraz, že vy-
súva před svoju zadnú stenu volné štípy, už při-
pravuje příchod nového názoru a stává sa pred-
zvesťou hlavného oltára univerzitného kostola
sv. Jána Krstitela, ktorý naplno otvára barokovú
epochu v Trnavě. Koncepcia výstavby oltára
Všetkých svátých zachovává dovtedy tradičné
delenie celku (menza, predela atď.). Úsilie o ilu-
zivně prehíbenie priestoru posúva ho však o krok
vpřed.
Hlavný oltář sv. Jána Krstitela (dokončený
roku 1640) v univerzitnom kostole představuje
už typ, ktorý na rozdiel od predchádzajúceho
plné uplatňuje novů koncepciu, ale zachovává
ešte isté anachronizmy neskororenesančného ob-
dobia. Do mohutných rozmerov vyrastá samo-
statná architektonická kulisa so soklom, dvoma
etážami a nadstavcom, výrazné horizontálně dě-
lená římsami a trámovím.3 Menza s tabernáku-
lom sa dostávajú ako samostatné prvky před
takto budovaná stavbu. Vertikálně delenie zacho-
vává tradičná troj osová schému a nadstavec
v zmenšenej mierke opakuje etáže, i keď v tomto
případe nie je toto delenie také jednoznačné ako
na neskoršom hlavnom oltáři bývalého paulín-
skeho kostola sv. Jozefa z roku 1699.
Pozornost tvorcov oltára sa orientovala jednak
na iluzivně poňatie architektáry oltárnej kulisy
a na evokovanie priestorovej ilázie přelomením
oltárnej steny obrazom, ktorý napriek dominant-
nému postaveniu architektúry zohráva významná
úlohu v rámci celku. Postupným zmenšováním
rozmerov etáží, sôch a obrazov vo vertikálnem
smere utvár.a sa optický klam perspektivy a zvy-
šuje sa monumentálny účinek. Oltář sv. Jána Krs-
titela po prvý raz vědomě uplatňuje barokové
principy iluzívneho chápania architektáry. Do ku-
lisy oltára sa organicky včleňujú sochy a výsledok
ich pôsobenia sa rovná účinku ornamentiky. Pro-
dukt renesančného cítenia zaznieva z plastik Mel-
chizedecha, Mojžiša, Dávida a Arona, narášajá-
cich jednotvárnost’ architektúry sokla s velmi
striedmou ornamentikou, ktorá sa naplno rozvi-