Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 23
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0027
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
23

Sovietskemu dějepisu umenia nejde o dějiny umenia
ako históriu nejakej špeciálnej, viacmenej autonómnej
sféry. Úsilie o syntetická metodu znamená, že smeruje
k dějinám umenia ako k dějinám kultúry,230 a súčasne
k fungovaniu ako velmi aktívna a aktuálna zložka
tvorby spoločenského vedomia. V takomto chápaní si
umenie na jednej straně zachovává svoju nezastupi-
telnost a zvláštnost, na druhej straně je však organic-
kou súčasťou celku, v ktorom vstupuje do vzájomných
aktívnych a organických vzťahov so sociálno-historic-
kým kontextom i s dějinami spoločenského myslenia.231
Tendencia chápat umenie synteticky, ktorá sa v dě-
jepise umenia uplatňuje ako úsilie o neo-kultúrnohisto-
rické a inherentně sociálno-funkčné traktovanie, nie je
obmedzená na historiografiu umenia. Syntetizačná
tendencia — ponímať umenie ako aktívnu a špecifickú
zložku sociálneho organizmu — je všeobecnejšie
platná; zajedného z jej představitelův možno pokládat
aj významný prúd sovietskej semiotiky umenia.232
Nadvázujúc na staršie sovietske jazykovědné a lite-
rárnovedné tradicie233 a vychádzajúc z nových podne-
tov exaktných vied, kybernetiky, teorie informácie,
teorie komunikácie, teorie systémov je úsilím o exaktné
skúmanie oblastí, ktoré sa tradičné pokládali za uza-
vreté tomuto přístupu.234 V sovietskom kontexte pre-
siahla semiotika z lingvistiky nielen do literárnej védy
a etnológie, ale aj do skúmania výtvarného umenia,
a dospěla k svetovo uznávanej semiotike kultury.235
Ak sa v klasickom sovietskom dejepise umenia kultúra
chápe monisticky a ako homogénny celok, sovietska
semiotická škola ju považuje za dynamický a dialek-
tický, synchronicko-diachronicky členený systém. Ak-
tualizuje sa tu nejedna myšlienka tvořivých úsilí
dvadsiatych rokov, například teória vertikálnej kul-
túry, podstatnej funkčnosti formy umenia, jeho so-
ciálno-funkčnej podstaty a jeho chápania ako dyna-
mickej zložky systému kultúry. K nim pribudla teória
znakových systémov a sociálnej komunikácie, pre ktoré
je umenie funkčnou, aktívnou zložkou systému kultú-
ry, pochopenej ako systém sociálnej komunikácie,
ktorým vstupuj ú do dialektických interakci! sféry
umenia a neumenia, kultúry a nekultúry, materiálnej
a duchovnej kultúry. Ich hranice sa rozplývajú, stávajú
sa zložkami dynamiky sociálnej komunikácie, ich spe-
cifiky sú jej inštrumentmi.

Sovietska semiotika urobila do oblasti dějin výtvar-
ného umenia zatiaï len niekoïko odvážných a velmi
zaujímavých exkurzov.236 Nemóže sice nahradit kla-
sický dejepis umenia a suplovat ho pri riešení jeho
Specifických problémov, móže mu však dat nejeden
impulz, vrhnúť světlo na mnohé ťažko riešitelné prob-
lémy, ba móže priniesť i nové otázky a nové perspek-
tivy. Přínos semiotiky kultúry pre dejepis umenia ne-
spočívá ani tak v tom, čo konkrétné objasnila, ako
skór v tom, k čomu inspiruje a čo otvára. M. V. Alpa-
tov, jeden z klasikov sovietskej historiografie umenia,
s uznáním na adresu semiotiky poznamenal: ,,Kon-
cepcia umenia ako systém znakov otvára široké mož-
nosti interprctácie/'237
S úsilím dějepisu umenia sa sovietska semiotika
zhoduje v směrovaní k syntéze, v chápaní umenia ako
organickej zložky kultúry a v skúmaní všetkých jej
súčastí na monistickom spoločnom menovateïovi,238
ale aj v chápaní toho základu, ktorý syntetické trak-
tovanie vóbec umožňuje. Obidvom totiž ide o socio-
logické ponímanie dějin kultúry. Ak v tradičnom deje-
pise umenia to má podobu sociálno-ideovú, v semio-
tike dostalo tvar sociálnej komunikácie.
Gesty sovietskej umenovedy k syntéze sú rôzne, ciel’
je však spoločný.
Sovietska umenoveda, a v jej rámci dejepis umenia,
o ktorý nám predovšetkým išlo, má za sebou dynamické
dějiny plné úsilia, hl’adania i dialógov. ,,Za polstoročie
svojej existencie,“ povedal před viacerými rokmi
G. N. Pospelov, ,,sa sovietska literárna veda (a po-
znamenajme — aj historiografia umenia) vy vij ala na
pozadí hlbokých premien spoločenského života a tvr-
dého politického boja, čo sa svojrázne odrazilo
v rýchlom striedaní metodologických koncepcií,
v ostrých konfliktech teoretických názorov, v nezmie-
ritelných diskusiách, ktoré často viedli k priamočiarym
a jednostranným záverom. To však bolo velmi cenné
z hïadiska vědeckého poznania, lebo obsahovalo
rôzne pokusy seriózneho riešenia základných problé-
mov“239 umenovedy. Dodajme ešte, že dějiny soviet-
skej umeleckohistorickej metodologie a umenovedy
sú plné poučení.
loading ...