DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Príspevok k problematike vzt'ahov rakúskeho a slovenského tabul'ového maliarstva druhej štvrine 15. storočia
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0067
63
hmotným telesám.25 Obraz je zobrazováním relativné
osamostatňovaných plastických telies. Premena obra-
zu na zobrazenie, na skutočnosť, odohráva sa tu teda
naďalej ako skladanie obrazu z kulis, ale tieto kulisy
sa stávajú postupné hmotné samostatnějšími.
Princip hmotného osamostatňovania telies je však
na hlohovských tabuliach iba v náznaku. Pojmová
reprezentativnost má tendenciu k hmotnému osa-
mostatneniu v rámci totalitného celku, ktorému sa
všetky časti podriadujú. Možno tu skór hovořit
o zhmotnenej reprezentácii hmotnosti, alebo presnej-
šie o reprezentácii zhmotnenej pojmovej ideality, resp.
totality. Podriadenie sa osamostatňujúcich telies tota-
litě pojmovo-ideálneho celku sa prejavuje nielen
vo vertikálnom komponovaní foriem v ploché, ale aj
v gestách postáv, v zaradovaní jednotlivých figúr do
hlavných pojmovo-významových kompozičných osí,
v tom, že vedlajšie postavy nemajú ani tú prvotnú
rnieru osamostatňovania ako postavy hlavné, ale aj
v prvkoch, ktoré inak slúžia právě posilneniu zobra-
zovacej stránky malieb. Tmavé pozadie pašiových
obrazov26 slúži na jednej straně právě znegativizova-
niu abstraktného základu, teda tomu, aby bolo umož-
něné presnejšie vyjadrenie priestorových rozmerov,
aby sa mohlo lepšie vytvořit vymedzené javisko; na
druhej straně však, právě pre svoj temnosvitný ráz
a v dósledku uplatňovania světla na predmetoch —■
světla, ktoré sice ešte nie je vrhnuté, ale nie je ani
svetlom čisto imanentným, lež svetlom nalepeným na
predmetoch zvonku27 — dochádza k tomu, že od seba
oddělované a vzájomne sa osamostatňujúce predmety
sa farebne opáť spájajú.28 Předmětná adícia přestává
byť na hlohovských obrazoch čisto pojmová, mění sa
na adíciu telesnú, zároveň je však táto tendencia
k osamostatňovaniu zastavená zapojením do základ-
nej plochy — spojená opáť pozadím. Nadvláda plochy
sa prejavuje v tomto podriadení pozadiu.
A predsa je na hlohovských malbách zřetelný další
princip, ktorý tiež prispieva k posilneniu zobrazovacej
stránky a k oslabeniu pojmovej reprezentácie. Je to
úsilie o vybudovanie priestoru. Najzretelnejšie je právě
na najreprezentatívnejších obrazoch — na vyobraze-
niach svätcov. Reprezentativně postavy sa tu zapájajú
do priestorovo konstruovaných interiérov, v ktorých
badat úsilie o perspektívnu výstavbu do centrálneho
úbežníka. Interiéry sú vytvárané šikmo do obrazu
ubiehajúcimi stěnami s velkými oknami, za ktorými
je zlaté pozadie. Ak v úsilí o úbežníkovú konštrukciu
7. Sv. Ján Krstitel a sv. biskup. Tabula z Hlohovca. Vlastivědné
muzeum, Bojnice. Foto F. Hideg
ide zrejme o snahu přelomit plochu obrazu, vytvořit
obraz-ilúziu, tak je to právě zlaté pozadie, ktoré túto
tendenciu zastavuje. Je to podobný paradox, aký sme
zistili vo funkcii tmavého pozadia dějových scén.
Zlaté pozadie stráca svoju aktívnu, metafyzickú, vyža-
rujúcu silu, stává sa takmer úplné negativnou plo-
chou. Jej úlohou je dopomôct k identifikácii priestoru,
k jeho „tělesnému“ ohraničeniu, k jeho vymedzeniu.
Tomu istému účelu slúži aj znázornenie prednej arkády
interiéru so stípmi. Keďže interiér sa buduje konštru-
ovaním do úbežníka (i keď zretelne nedošle dne!),29
stretávajú sa tu dva principy, ktoré sa usilujú o niečo
podobné, ale iným spósobom, čím sa vzájomne osla-
bujú. Úbežníková konštrukcia speje k prelomeniu
za obraz (pretože sú tu okenné otvory odkazujúce
za interiér), negativizované zlaté pozadie sa usiluje
o zadné obmedzenie úzkého javiska. Střetá sa tu teda
snaha o budovanie priestoru v obraze z miesta před
ním a smerom zaň so snahou o vytvorenie priestoru
z obrazu von právě pomocou úzkého javiska a pro-
hmotným telesám.25 Obraz je zobrazováním relativné
osamostatňovaných plastických telies. Premena obra-
zu na zobrazenie, na skutočnosť, odohráva sa tu teda
naďalej ako skladanie obrazu z kulis, ale tieto kulisy
sa stávajú postupné hmotné samostatnějšími.
Princip hmotného osamostatňovania telies je však
na hlohovských tabuliach iba v náznaku. Pojmová
reprezentativnost má tendenciu k hmotnému osa-
mostatneniu v rámci totalitného celku, ktorému sa
všetky časti podriadujú. Možno tu skór hovořit
o zhmotnenej reprezentácii hmotnosti, alebo presnej-
šie o reprezentácii zhmotnenej pojmovej ideality, resp.
totality. Podriadenie sa osamostatňujúcich telies tota-
litě pojmovo-ideálneho celku sa prejavuje nielen
vo vertikálnom komponovaní foriem v ploché, ale aj
v gestách postáv, v zaradovaní jednotlivých figúr do
hlavných pojmovo-významových kompozičných osí,
v tom, že vedlajšie postavy nemajú ani tú prvotnú
rnieru osamostatňovania ako postavy hlavné, ale aj
v prvkoch, ktoré inak slúžia právě posilneniu zobra-
zovacej stránky malieb. Tmavé pozadie pašiových
obrazov26 slúži na jednej straně právě znegativizova-
niu abstraktného základu, teda tomu, aby bolo umož-
něné presnejšie vyjadrenie priestorových rozmerov,
aby sa mohlo lepšie vytvořit vymedzené javisko; na
druhej straně však, právě pre svoj temnosvitný ráz
a v dósledku uplatňovania světla na predmetoch —■
světla, ktoré sice ešte nie je vrhnuté, ale nie je ani
svetlom čisto imanentným, lež svetlom nalepeným na
predmetoch zvonku27 — dochádza k tomu, že od seba
oddělované a vzájomne sa osamostatňujúce predmety
sa farebne opáť spájajú.28 Předmětná adícia přestává
byť na hlohovských obrazoch čisto pojmová, mění sa
na adíciu telesnú, zároveň je však táto tendencia
k osamostatňovaniu zastavená zapojením do základ-
nej plochy — spojená opáť pozadím. Nadvláda plochy
sa prejavuje v tomto podriadení pozadiu.
A predsa je na hlohovských malbách zřetelný další
princip, ktorý tiež prispieva k posilneniu zobrazovacej
stránky a k oslabeniu pojmovej reprezentácie. Je to
úsilie o vybudovanie priestoru. Najzretelnejšie je právě
na najreprezentatívnejších obrazoch — na vyobraze-
niach svätcov. Reprezentativně postavy sa tu zapájajú
do priestorovo konstruovaných interiérov, v ktorých
badat úsilie o perspektívnu výstavbu do centrálneho
úbežníka. Interiéry sú vytvárané šikmo do obrazu
ubiehajúcimi stěnami s velkými oknami, za ktorými
je zlaté pozadie. Ak v úsilí o úbežníkovú konštrukciu
7. Sv. Ján Krstitel a sv. biskup. Tabula z Hlohovca. Vlastivědné
muzeum, Bojnice. Foto F. Hideg
ide zrejme o snahu přelomit plochu obrazu, vytvořit
obraz-ilúziu, tak je to právě zlaté pozadie, ktoré túto
tendenciu zastavuje. Je to podobný paradox, aký sme
zistili vo funkcii tmavého pozadia dějových scén.
Zlaté pozadie stráca svoju aktívnu, metafyzickú, vyža-
rujúcu silu, stává sa takmer úplné negativnou plo-
chou. Jej úlohou je dopomôct k identifikácii priestoru,
k jeho „tělesnému“ ohraničeniu, k jeho vymedzeniu.
Tomu istému účelu slúži aj znázornenie prednej arkády
interiéru so stípmi. Keďže interiér sa buduje konštru-
ovaním do úbežníka (i keď zretelne nedošle dne!),29
stretávajú sa tu dva principy, ktoré sa usilujú o niečo
podobné, ale iným spósobom, čím sa vzájomne osla-
bujú. Úbežníková konštrukcia speje k prelomeniu
za obraz (pretože sú tu okenné otvory odkazujúce
za interiér), negativizované zlaté pozadie sa usiluje
o zadné obmedzenie úzkého javiska. Střetá sa tu teda
snaha o budovanie priestoru v obraze z miesta před
ním a smerom zaň so snahou o vytvorenie priestoru
z obrazu von právě pomocou úzkého javiska a pro-