DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Príspevok k problematike vzt'ahov rakúskeho a slovenského tabul'ového maliarstva druhej štvrine 15. storočia
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0078
74
13. Sv. Alžběta. Galéria hlavného města SSR Bratislavy. Fotoarchív
GMB
jemu slúži frontálně postavenie svätic. Aj v nich ide
o jasnú reprezentáciu mravoučnej idey.
Pozadie tabúl’ tvoří v dolnej časti krajina. V hornej
polovici je pozadie zlaté, po stranách bohato a niekol’-
konásobne puncované, čo možno chápat ako další
náznak neskorého, prekultivovaného a „manieristic-
kého“ stádia. O tom svědčí aj sám charakter postáv,
poměrně vysokých a štíhlých napriek tomu, že sú
zahalené v mohutnom a bohato riasenom rúchu. Ak
je Alžbětino telesné jádro takmer úplné potlačené
mohutným, hmotným rúchom, v ktorom prevládajú
masivně, zvisle k zemi klesajúce a rozšiřuj úce sa
záhyby, tak Magdalénina drapéria nechává presvitať
už i plastickosť tělesného základu. Rúcho sv. Magda-
lény stráca tú mieru plastickosti a hmotnosti, akú má
rúcho sv. Alžběty. Celkové, monumentálně a plas-
tické záhyby tu ustupujú kratším, konkrétnějším,
drobnějším riasam, a čo je rozhodujúce, už i v proti-
směrných polohách, najmä v dolnej časti nepravidelné
pokrčeným. Ten istý rozdiel badat aj v plastickej
modelácii: ak je základom na obidvoch obrazoch
mákká modelácia tvarov, postupné farebné přechody
a maliarskosť, tak na obraze sv. Magdalény sa začína
spájať už so zdůrazněním lineárnosti tvarov a dokonca
s grafickým přizvukováním obrysov foriem. Toto
zgrafičťovanie, postrehnuteíné v menšej miere v rámci
základného mákkého maliarskeho modelovania aj na
vyobrazení Alžběty a stupňované na obraze Magda-
lény, sprevádza i farebné zjasnenie. Ak je Alžbětino
rúcho tmavé, tyrkysovo zelené, možno povedať temno-
svitné (i ked třeba počítat nie s celkom póvodným
stavom), Magdalénino rúcho dostává svetlejšiu farbu
— svetlú červeň. Nie je to však už jasná, lokálna
farba, bělobou rozmývaná, nie je to ešte ani plošná
červeň neskorogotickej mal’by, je to kombinovanie
obidvoch týchto princípov — jasnej, bělobou roz-
mývanej červene s jej čiernym, povrchovým grafickým
modelováním. Tento dualizmus je obdobou dualizmu,
ktorý sme zistili na záhybovom systéme: na jednej
straně zotrvávanie na formách mákkého štýlu, na
druhej straně však už aj začínajúce sa znepravidel-
ňovanie, skonkrétňovanie pokrčenými záhybmi. Na
jednej straně mákká modelácia, na druhej zgrafičťo-
vanie, posilňovanie obrysu, linii, kontrastu.
Podobný dualizmus nachádzame aj v typoch tváří:
obdobou mákkej modelácie sú tu jemné ženské tváře,
ktoré majú svoje predchodkyne v umění krásného
slohu. Tu však badat i konkretizáciu týchto idealizo-
vaných obličajov, například naznačením podbradku.
Táto druhá, naturalizujúca tendencia dostupuje
vrchol v tváři mrzáka, nadto ešte záměrně expresívne
zvýraznenej. Sme tu teda ešte stále v štádiu, v ktorom
sa idealistické chápanie spája so silnejúcim žánrovým
naturalizmom, a to tak, že obidve tieto protikladné
stránky sa délia na dva světy — na svět svátcov a na
13. Sv. Alžběta. Galéria hlavného města SSR Bratislavy. Fotoarchív
GMB
jemu slúži frontálně postavenie svätic. Aj v nich ide
o jasnú reprezentáciu mravoučnej idey.
Pozadie tabúl’ tvoří v dolnej časti krajina. V hornej
polovici je pozadie zlaté, po stranách bohato a niekol’-
konásobne puncované, čo možno chápat ako další
náznak neskorého, prekultivovaného a „manieristic-
kého“ stádia. O tom svědčí aj sám charakter postáv,
poměrně vysokých a štíhlých napriek tomu, že sú
zahalené v mohutnom a bohato riasenom rúchu. Ak
je Alžbětino telesné jádro takmer úplné potlačené
mohutným, hmotným rúchom, v ktorom prevládajú
masivně, zvisle k zemi klesajúce a rozšiřuj úce sa
záhyby, tak Magdalénina drapéria nechává presvitať
už i plastickosť tělesného základu. Rúcho sv. Magda-
lény stráca tú mieru plastickosti a hmotnosti, akú má
rúcho sv. Alžběty. Celkové, monumentálně a plas-
tické záhyby tu ustupujú kratším, konkrétnějším,
drobnějším riasam, a čo je rozhodujúce, už i v proti-
směrných polohách, najmä v dolnej časti nepravidelné
pokrčeným. Ten istý rozdiel badat aj v plastickej
modelácii: ak je základom na obidvoch obrazoch
mákká modelácia tvarov, postupné farebné přechody
a maliarskosť, tak na obraze sv. Magdalény sa začína
spájať už so zdůrazněním lineárnosti tvarov a dokonca
s grafickým přizvukováním obrysov foriem. Toto
zgrafičťovanie, postrehnuteíné v menšej miere v rámci
základného mákkého maliarskeho modelovania aj na
vyobrazení Alžběty a stupňované na obraze Magda-
lény, sprevádza i farebné zjasnenie. Ak je Alžbětino
rúcho tmavé, tyrkysovo zelené, možno povedať temno-
svitné (i ked třeba počítat nie s celkom póvodným
stavom), Magdalénino rúcho dostává svetlejšiu farbu
— svetlú červeň. Nie je to však už jasná, lokálna
farba, bělobou rozmývaná, nie je to ešte ani plošná
červeň neskorogotickej mal’by, je to kombinovanie
obidvoch týchto princípov — jasnej, bělobou roz-
mývanej červene s jej čiernym, povrchovým grafickým
modelováním. Tento dualizmus je obdobou dualizmu,
ktorý sme zistili na záhybovom systéme: na jednej
straně zotrvávanie na formách mákkého štýlu, na
druhej straně však už aj začínajúce sa znepravidel-
ňovanie, skonkrétňovanie pokrčenými záhybmi. Na
jednej straně mákká modelácia, na druhej zgrafičťo-
vanie, posilňovanie obrysu, linii, kontrastu.
Podobný dualizmus nachádzame aj v typoch tváří:
obdobou mákkej modelácie sú tu jemné ženské tváře,
ktoré majú svoje predchodkyne v umění krásného
slohu. Tu však badat i konkretizáciu týchto idealizo-
vaných obličajov, například naznačením podbradku.
Táto druhá, naturalizujúca tendencia dostupuje
vrchol v tváři mrzáka, nadto ešte záměrně expresívne
zvýraznenej. Sme tu teda ešte stále v štádiu, v ktorom
sa idealistické chápanie spája so silnejúcim žánrovým
naturalizmom, a to tak, že obidve tieto protikladné
stránky sa délia na dva světy — na svět svátcov a na