0.5
1 cm
63
bojovali proti německému patriciátu. Přitom vsetkom v bývalom
Uhorsku uhorského národa ncbolo, bol iba pragmatickou fikciou
maďarskej Šlachty a neskoršie šovinistickej buržoázie. V Uhorsku
žili Maďaři, Slováci, Chorváti, Němci, Ukrajinci, nežil tu uhorský
národ. No kultúrne siločiary najhlbšie a najdávnejšie, hoci nie
azda najhlasnejšie a najnápadnejšie, vychádzali z tradicií domá-
cího prostredia a národa. Na to by sa nemálo zabúdať.
O slovenskej renesancii možno hovořit’ v zmysle územnom,
v zmysle územia Slovenska, právě tak ako o uhorskej z hladiska
uzemia niekdajšieho Uhorska. Nedorozumenia tu vznikajú preto,
lebo ani v maďarčine, ani v iných rečiach (v angličtině, fran-
cúzštine, němčině, rustine atď.) niet dvoch diferencovaných
pojmov pre Uhorsko a Maďarsko, ale len jeden spoločný pojem
(Magyarország, Hungary, Hongrie, Ungarn, Vengrija). Názov
niekdajšieho Uhorska a dnešného Maďarska je v týchto jazykoch
totožný a totožné je aj adjektivum uhorský a maďarský. Tým sa
stiera skutočnosť, že uhorská kultúra, uhorská architektúra
a umenie neboli vždy produktmi jedného národa, že ich třeba
posudzovať konkrétné, ako vznikali v zložitom mnohonárodnom
etnickom prostředí jednotlivých častí Uhorska.
5 Po zadaní rukopisu došlo v ČSSR k novému očíslovaniu
domov. Keďže sme nemohli urobit' kontrolu domov po celom
území Slovenska, ponechali sme staré číslovanie, zhodujúce sa
s označením v Súpise pamiatok na Slovensku. 1—III, Bratislava
1967—1969.
6 Nemecká renesancia zostala v celom svojom vývine natolko
spátá s gotickými tradíciami, že G. Pilz hovoří, nie neoprávněně,
o „posthumnej gotike“ (PILZ, G.: Bauwerke-Baustile, Leipzig—
Jena—Berlin 1966).
7 V 16. a 17. storočí začala středná a východná Europa za-
ostávat’ za západoeurópskym vývinom. Příčinou úpadku u nás
nebol len přesun hlavných obchodných ciest po velkých zeměpis-
ných objavoch na západ, na pobrežie Atlantiku, prílev lačného
striebra z Južnej Ameriky, a s tým spojená cenová revolúcia
(ceny polnohospodárskych produktov vzrástli už v prvej polovici
16. storočia o 200—400%, ceny vývozných tovarov, najmä rudy,
zostali však nezmenené). Hlavnou příčinou neboli ani vojny
s Turkami, ani turecká okupácia, ale najmä skutočnosť, že sa
v Uhorsku v nezmenenej forme křčovite zachovával feudalizmus,
rolnictvo sa udržiavalo v tuhom nevolníctve a brzdil sa aj rozvoj
miest. Roku 1526 sa asi 40% obyvatelstva našich miest zaoberalo
rolníctvom. Zdá sa, že iba baníctvo a určitá vojnová konjunktúra
zázemia bojov s Turkami brzdili este badatelnejší úpadok.
8 Problematikou vzniku a póvodu renesančných atik na Slo-
vensku sa podrobné zaoberali maďarskí historici architektúry,
najmä Jenó Lechner. Lechner poukázal na množstvo tvarové
podobných atik v roznych európskych (Taliansko, Španielsko,
Rakúsko, Čechy, Morava, Sliezsko, Polsko) a mimoeurópskych
(India, islámská architektúra Egypta atď.) krajinách a usudzoval
na možné cesty vplyvov (Taliansko: Verona, Benátky, Trident
cez Rakúsko na západné Slovensko a zo severu, z Polska — aj
holandské impulzy — na východné Slovensko). Užitočné porov-
návacie analýzy podceňujú však vlastné tvořivé sily domáceho
prostredia, jeho tradicii a tendencií, ktoré napokon vytvárajú
aj z inde uplatňovaných prvkov nové celky, osobité diela. Vo
vývine umenia a architektúry existuje mnoho prípadov podob-
nosti foriem, ktoré nie vždy navzájom súviseli a vznikli bez
vzájemného vplyvu. Sama téma cimburia a atiky smeruje k istým
íunkčne podmieneným, a preto aj podobným formám (LECH-
NER, J.: Tanulmányok a lengyelországi felsómagyarországi
reneszánsz épitésrol — Štúdia o talianskej a hornouhorskej re-
nesančnej architektúre. Budapest 1913; LECHNER, J.: A pártá-
zatos reneszánsz építés magyarország hátárai körül — Atikové
renesančně stavby na okolí Uhorska — Budapest 1915).
9 Túto osobitost’ východoslovenskej renesancie postrehol už
dávnejšie literárny vedec Štefan Krčméry: „Či tak, ako dědina
slovenská na západe postupné přechodí do typu dědiny česko-
rnoravskej, na juhu zlieva sa s typom dědiny maďarskej, či nie to
isté vykazujú už vonkajším rázom svojím, architektúrou svojou,
1 mestá slovenské? Známe je, že stavitelmi miest u nás — natio
Urbes condens — boli Němci, ale kto sa prizrie duchu miest
spišských a ich architektúre, ich příbuznost’ nebude hladať
u Nemcov, kdesi na severozápade, lebo nájde ju v bezprostrednej
blízkosti krakovskej . . .“ (KRČMÉRY, Š.: Stopät’desiat rokov
slovenskej literatúry, Martin 1943, s. 11).
Skutočnosť, že architektúra má v priestore východnej časti
strednej Európy odlišný charakter ako severská, neušla pri pre-
hliadke starej Prahy pozornému oku Le Corbusiera; jeho kon-
štatovanie o pražských domoch by sa azda hodilo aj na naše rene-
sančně meŠtianske a remeselnícke domy i na celú renesančnú
architektům na Slovensku: „Staré domy krásných proporcií,
civilně stavby, čo aj skromné, majú tu vznešenost’ a noblesu: je
to architektúra južného ducha“ (Rozpravy Aventina, Rozhovor
Le Corbusiera s K. Teigem, IV— 1928, č. 4).
10 Bratislava mala v polovici 16. storočia okolo 5000 obyvatelov
(roku 1720 len 9000 spolu s Podhradím a Zuckermandlom).
Počet obyvatelov v stredoslovenských banských mestách: Ban-
ská Štiavnica (1542) 3600 v jadre, 2600 v osadách na okolí,
spolu 6200; Kremnica (1519) 2000 a 1100, spolu 3100; Banská
Bystrica (1526) 2300 a 1850, spolu 4150; Pukanec (1542) 1180;
Nová Baňa (1542) 805; Eubietová (1542) 663; Banská Bělá
(1542) 522 (RATKOŠ P. : Povstanie baníkov na Slovensku
1525—1526, Bratislava 1963). Napriek týmto nevelkým počtom
obyvatelov dozrievali tu Specificky městské podmienky, determi-
nujúce neskorší vývin kapitalizmu a vývin jemu adekvátnych spo-
lečenských vzťahov: koncentrácia a špecializácia remesiel a vý-
roby vóbec, začiatky námezdnej práce (najmä v baníctve), kon-
centrácia obchodu, trhových a finančných funkcií, kultúry,
školstva a vzdělanosti. Hoci sa mestá prispôsobili a začlenili do
feudálneho systému (mali napr. vlastné poddanské obce, cechy
boli už obmedzujúcim faktorom rozvoja výroby a pod.), boli
súčasne miestami relativné najvyššej slobody, a teda predsa len
cudzími prvkami v tele feudalizmu.
11 Neznámu vedutu Banskej Bystrice od Jána Willenberga,
podlepenú pod vedutou Zvolena z roku 1596, objavil roku 1949
prof. dr. Ing. arch. Piffl (PIFFL, A.: Nové kresby Jána Willen-
berga. Časopis společnosti přátel starožitností československých
LVII-50, s. 1—8.
12 Reformácia bola aj u nás plná protiřečení. Mala sice mnoho
spoločných črt s renesančným humanizmom, no nemala jeho
velkorysost’, neasketické volné chápanie života.
Na spojitosti a protiklady reformácie a renesancie zaujímavo
poukázal F. Engels: ,,. . . celé moderně dějiny“ sa datujú „od
toho mohutného obdobia, ktoré my Němci nazýváme, podlá ná-
rodného nešťastia, ktoré nás vtedy postihlo, reformáciou, Fran-
cúzi renesanciou a Taliani cinquecentem a ktoré ani jeden
z týchto názvov plné nevystihuje“ (ENGELS, F. : Dialektika pří-
rody, Praha 1950. Úvod z roku 1875—1876). A v stati Z dějin
védy (1875) : „Bola ... to doba, ktorú Francúzi správné pomeno-
vali renesanciou a ktorú jednostranné zadubená protestantská
Europa nazvala reformáciou“ (ENGELS, F. : Dialektika přírody,
Praha 1950). „Renesancia bola dobou, v ktorej bola zlomená
duchovná diktatúra církvi . . . Bol to najváčší pokrokový prevrat,
aký ludstvo dovtedy přežilo . . .“ Engels poukázal aj na „rozdiel
situácií na konci starověku, okolo roku 300 — a na konci středo-
věku— roku 1453. 1. Namiesto úzkého pásu kultúry pozdíž stredo-
morského pobrežia, ktorý miestami rozpínal svoje ramená do
vnútrozemia a až k atlantickému pobrežiu Španielska, Francúzska
a Anglicka, a ktorý tak lahko přerazili a zaplavili Němci a Slo-
vania zo severu a Arabi z juhovýchodu — teraz uzavretá kultúrna
oblasť — celá západná Europa so Škandináviou, Pofskom
a Uhorskom ako prednými výbežkami . . .“ (ENGELS, F. :
c. d.).
Reformácia znamenala u nás sice značný vzrast a rozšírenie
vzdělanosti, najmä medzi meštianstvom i nižšou a střednou
šlachtou, rozvoj Školstva, národného jazyka, literatúry, kníhtlače,
divadla, no súčasne tento rozvoj obmedzovala a zatláčala do
úzkých cirkevných rámcov. Nechuť, ba až nepriatclstvo pro-
testantův voči výtvarnému umeniu vyplývali z opovrhovania
k užívaniu bohatstva, „světských radostí“ a zo šetrnosti, vyústú-
júcej až v askéze. Čo nebolo bezprostředné potřebné a neprinášalo
úžitok, pokládalo sa za zbytečné, ba hrieŠne; tento postoj sa
voči umeniu výrazné prejavil. Kalvín například nevidel rozdiel
medzi modloslužobníctvom a estetickým obdivom obrazu.
bojovali proti německému patriciátu. Přitom vsetkom v bývalom
Uhorsku uhorského národa ncbolo, bol iba pragmatickou fikciou
maďarskej Šlachty a neskoršie šovinistickej buržoázie. V Uhorsku
žili Maďaři, Slováci, Chorváti, Němci, Ukrajinci, nežil tu uhorský
národ. No kultúrne siločiary najhlbšie a najdávnejšie, hoci nie
azda najhlasnejšie a najnápadnejšie, vychádzali z tradicií domá-
cího prostredia a národa. Na to by sa nemálo zabúdať.
O slovenskej renesancii možno hovořit’ v zmysle územnom,
v zmysle územia Slovenska, právě tak ako o uhorskej z hladiska
uzemia niekdajšieho Uhorska. Nedorozumenia tu vznikajú preto,
lebo ani v maďarčine, ani v iných rečiach (v angličtině, fran-
cúzštine, němčině, rustine atď.) niet dvoch diferencovaných
pojmov pre Uhorsko a Maďarsko, ale len jeden spoločný pojem
(Magyarország, Hungary, Hongrie, Ungarn, Vengrija). Názov
niekdajšieho Uhorska a dnešného Maďarska je v týchto jazykoch
totožný a totožné je aj adjektivum uhorský a maďarský. Tým sa
stiera skutočnosť, že uhorská kultúra, uhorská architektúra
a umenie neboli vždy produktmi jedného národa, že ich třeba
posudzovať konkrétné, ako vznikali v zložitom mnohonárodnom
etnickom prostředí jednotlivých častí Uhorska.
5 Po zadaní rukopisu došlo v ČSSR k novému očíslovaniu
domov. Keďže sme nemohli urobit' kontrolu domov po celom
území Slovenska, ponechali sme staré číslovanie, zhodujúce sa
s označením v Súpise pamiatok na Slovensku. 1—III, Bratislava
1967—1969.
6 Nemecká renesancia zostala v celom svojom vývine natolko
spátá s gotickými tradíciami, že G. Pilz hovoří, nie neoprávněně,
o „posthumnej gotike“ (PILZ, G.: Bauwerke-Baustile, Leipzig—
Jena—Berlin 1966).
7 V 16. a 17. storočí začala středná a východná Europa za-
ostávat’ za západoeurópskym vývinom. Příčinou úpadku u nás
nebol len přesun hlavných obchodných ciest po velkých zeměpis-
ných objavoch na západ, na pobrežie Atlantiku, prílev lačného
striebra z Južnej Ameriky, a s tým spojená cenová revolúcia
(ceny polnohospodárskych produktov vzrástli už v prvej polovici
16. storočia o 200—400%, ceny vývozných tovarov, najmä rudy,
zostali však nezmenené). Hlavnou příčinou neboli ani vojny
s Turkami, ani turecká okupácia, ale najmä skutočnosť, že sa
v Uhorsku v nezmenenej forme křčovite zachovával feudalizmus,
rolnictvo sa udržiavalo v tuhom nevolníctve a brzdil sa aj rozvoj
miest. Roku 1526 sa asi 40% obyvatelstva našich miest zaoberalo
rolníctvom. Zdá sa, že iba baníctvo a určitá vojnová konjunktúra
zázemia bojov s Turkami brzdili este badatelnejší úpadok.
8 Problematikou vzniku a póvodu renesančných atik na Slo-
vensku sa podrobné zaoberali maďarskí historici architektúry,
najmä Jenó Lechner. Lechner poukázal na množstvo tvarové
podobných atik v roznych európskych (Taliansko, Španielsko,
Rakúsko, Čechy, Morava, Sliezsko, Polsko) a mimoeurópskych
(India, islámská architektúra Egypta atď.) krajinách a usudzoval
na možné cesty vplyvov (Taliansko: Verona, Benátky, Trident
cez Rakúsko na západné Slovensko a zo severu, z Polska — aj
holandské impulzy — na východné Slovensko). Užitočné porov-
návacie analýzy podceňujú však vlastné tvořivé sily domáceho
prostredia, jeho tradicii a tendencií, ktoré napokon vytvárajú
aj z inde uplatňovaných prvkov nové celky, osobité diela. Vo
vývine umenia a architektúry existuje mnoho prípadov podob-
nosti foriem, ktoré nie vždy navzájom súviseli a vznikli bez
vzájemného vplyvu. Sama téma cimburia a atiky smeruje k istým
íunkčne podmieneným, a preto aj podobným formám (LECH-
NER, J.: Tanulmányok a lengyelországi felsómagyarországi
reneszánsz épitésrol — Štúdia o talianskej a hornouhorskej re-
nesančnej architektúre. Budapest 1913; LECHNER, J.: A pártá-
zatos reneszánsz építés magyarország hátárai körül — Atikové
renesančně stavby na okolí Uhorska — Budapest 1915).
9 Túto osobitost’ východoslovenskej renesancie postrehol už
dávnejšie literárny vedec Štefan Krčméry: „Či tak, ako dědina
slovenská na západe postupné přechodí do typu dědiny česko-
rnoravskej, na juhu zlieva sa s typom dědiny maďarskej, či nie to
isté vykazujú už vonkajším rázom svojím, architektúrou svojou,
1 mestá slovenské? Známe je, že stavitelmi miest u nás — natio
Urbes condens — boli Němci, ale kto sa prizrie duchu miest
spišských a ich architektúre, ich příbuznost’ nebude hladať
u Nemcov, kdesi na severozápade, lebo nájde ju v bezprostrednej
blízkosti krakovskej . . .“ (KRČMÉRY, Š.: Stopät’desiat rokov
slovenskej literatúry, Martin 1943, s. 11).
Skutočnosť, že architektúra má v priestore východnej časti
strednej Európy odlišný charakter ako severská, neušla pri pre-
hliadke starej Prahy pozornému oku Le Corbusiera; jeho kon-
štatovanie o pražských domoch by sa azda hodilo aj na naše rene-
sančně meŠtianske a remeselnícke domy i na celú renesančnú
architektům na Slovensku: „Staré domy krásných proporcií,
civilně stavby, čo aj skromné, majú tu vznešenost’ a noblesu: je
to architektúra južného ducha“ (Rozpravy Aventina, Rozhovor
Le Corbusiera s K. Teigem, IV— 1928, č. 4).
10 Bratislava mala v polovici 16. storočia okolo 5000 obyvatelov
(roku 1720 len 9000 spolu s Podhradím a Zuckermandlom).
Počet obyvatelov v stredoslovenských banských mestách: Ban-
ská Štiavnica (1542) 3600 v jadre, 2600 v osadách na okolí,
spolu 6200; Kremnica (1519) 2000 a 1100, spolu 3100; Banská
Bystrica (1526) 2300 a 1850, spolu 4150; Pukanec (1542) 1180;
Nová Baňa (1542) 805; Eubietová (1542) 663; Banská Bělá
(1542) 522 (RATKOŠ P. : Povstanie baníkov na Slovensku
1525—1526, Bratislava 1963). Napriek týmto nevelkým počtom
obyvatelov dozrievali tu Specificky městské podmienky, determi-
nujúce neskorší vývin kapitalizmu a vývin jemu adekvátnych spo-
lečenských vzťahov: koncentrácia a špecializácia remesiel a vý-
roby vóbec, začiatky námezdnej práce (najmä v baníctve), kon-
centrácia obchodu, trhových a finančných funkcií, kultúry,
školstva a vzdělanosti. Hoci sa mestá prispôsobili a začlenili do
feudálneho systému (mali napr. vlastné poddanské obce, cechy
boli už obmedzujúcim faktorom rozvoja výroby a pod.), boli
súčasne miestami relativné najvyššej slobody, a teda predsa len
cudzími prvkami v tele feudalizmu.
11 Neznámu vedutu Banskej Bystrice od Jána Willenberga,
podlepenú pod vedutou Zvolena z roku 1596, objavil roku 1949
prof. dr. Ing. arch. Piffl (PIFFL, A.: Nové kresby Jána Willen-
berga. Časopis společnosti přátel starožitností československých
LVII-50, s. 1—8.
12 Reformácia bola aj u nás plná protiřečení. Mala sice mnoho
spoločných črt s renesančným humanizmom, no nemala jeho
velkorysost’, neasketické volné chápanie života.
Na spojitosti a protiklady reformácie a renesancie zaujímavo
poukázal F. Engels: ,,. . . celé moderně dějiny“ sa datujú „od
toho mohutného obdobia, ktoré my Němci nazýváme, podlá ná-
rodného nešťastia, ktoré nás vtedy postihlo, reformáciou, Fran-
cúzi renesanciou a Taliani cinquecentem a ktoré ani jeden
z týchto názvov plné nevystihuje“ (ENGELS, F. : Dialektika pří-
rody, Praha 1950. Úvod z roku 1875—1876). A v stati Z dějin
védy (1875) : „Bola ... to doba, ktorú Francúzi správné pomeno-
vali renesanciou a ktorú jednostranné zadubená protestantská
Europa nazvala reformáciou“ (ENGELS, F. : Dialektika přírody,
Praha 1950). „Renesancia bola dobou, v ktorej bola zlomená
duchovná diktatúra církvi . . . Bol to najváčší pokrokový prevrat,
aký ludstvo dovtedy přežilo . . .“ Engels poukázal aj na „rozdiel
situácií na konci starověku, okolo roku 300 — a na konci středo-
věku— roku 1453. 1. Namiesto úzkého pásu kultúry pozdíž stredo-
morského pobrežia, ktorý miestami rozpínal svoje ramená do
vnútrozemia a až k atlantickému pobrežiu Španielska, Francúzska
a Anglicka, a ktorý tak lahko přerazili a zaplavili Němci a Slo-
vania zo severu a Arabi z juhovýchodu — teraz uzavretá kultúrna
oblasť — celá západná Europa so Škandináviou, Pofskom
a Uhorskom ako prednými výbežkami . . .“ (ENGELS, F. :
c. d.).
Reformácia znamenala u nás sice značný vzrast a rozšírenie
vzdělanosti, najmä medzi meštianstvom i nižšou a střednou
šlachtou, rozvoj Školstva, národného jazyka, literatúry, kníhtlače,
divadla, no súčasne tento rozvoj obmedzovala a zatláčala do
úzkých cirkevných rámcov. Nechuť, ba až nepriatclstvo pro-
testantův voči výtvarnému umeniu vyplývali z opovrhovania
k užívaniu bohatstva, „světských radostí“ a zo šetrnosti, vyústú-
júcej až v askéze. Čo nebolo bezprostředné potřebné a neprinášalo
úžitok, pokládalo sa za zbytečné, ba hrieŠne; tento postoj sa
voči umeniu výrazné prejavil. Kalvín například nevidel rozdiel
medzi modloslužobníctvom a estetickým obdivom obrazu.
