Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 101
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0233
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
101

v sedemdesiatych rokoch kalifornský architekt Charles
Luckman s kolektívom pri stavbě štadióna Aloha
v Honolulu, určeného na tie isté sporty. Jeho hïadisko
pozostáva zo šiestich tribún s rovnakou hlbkou —■
dvoch stabilných a štyroch posuvných. Pri futbalovom
rozostavaní sú stabilně tribúny za kratšími stranami
ihriska; posuvné sú přistavené k jeho pozdížnym
stranám a spolu so stabilnými tvoria oválný amfiteáter.
Pri baseballe sa posuvné tribúny excentricky vysúvajú
a pripájajú k stabilným ako ich křídla: hïadisko
pozostáva z dvoch symetricky protilahlých, v pódo-
ryse přibližné parabolických častí, obkolesujúcich
ihrisko. Kým vo Washingtone měnilo tvar iba prí-
zemie, v Honolulu sa hïadisko posúva v celej híbke.
V prvom případe spočívala posuvná tribúna ešte na
koïajniciach, no na stadióne v Honolulu sa pneuma-
ticky nadvihnuté hïadisko posúva už bez nich. Havaj-
ský štadión je však rovnako kompromisom medzi
odlišnými potřebami dvoch športov a zo stránky
viditelnosti nedostatky washingtonského ešte umoc-
ňuje.
Najvelkolepejší štadión šesťdesiatych rokov na zá-
padnej pologuli leží v Mexiku, dejisku olympijských
hier 1968 a majstrovstiev světa vo futbale 1970. Pre
tieto události bolo třeba vybudovat celý rad športo-
vých objektov včítane série otvorených štadiónov.
Aztécky štadión v hlavnom meste je ich výtvarným
i stavebným vrcholom. Jeho projekt z roku 1962 od
Felixa Candelu a Luisa La Guette68 předpokládal
ťažkú poschodovú ocelobetónovú konštrukciu, odpo-
rujúcu Candelovmu výtvarnému názoru, no projek-
tanti, obmedzení námetom i požadovanou nosnosťou
na lávě postavenej mohutnej stavby, nemali inú
možnost. Požiadavke vyčlenit z hïadiska vysoký počet
privilegovaných lóží a sedadiel a izolovat ich separát-
nymi prístupmi snažili sa Candela s partnerom vy-
hovieť zavěšením dvoch pásov miest — horného
so 460 lóžami, spodného so 4600 kreslami — pod
poschodie. Bežnú trámovú konštrukciu na troch
koncentrických okruhoch pilierov chceli zosilniť
dvojicami šikmých ocelobetónových podpor, zbieha-
júcich sa a silovo oproti sebe pósobiacich v pátkách
pilierov vnútorného okruhu, kam sa mala preniesť
váčšina obrovského tlaku hïadiska včítane zavěšených
častí. Komplikované statické riešenie si vyžiadalo
upustit od konkávnej profilácie povrchu, čo si zase
vynútilo strmý spád poschodia, obsahujúceho okrem
závesnej časti ešte 60 000 miest z predpokladanej

kapacity 110 000 divákov. Nesympatickú sociálnu
diferenciáciu hïadiska ešte zdůraznili široké rampy
pre autá, vedúce až k lóžam zavesenej časti. Projekt
předpokládal zakrytie celého hïadiska 4 cm hrubou
škrupinovou střechou z typicky candelovských hyper-
bolicko-parabolických dielcov na vidlicovitých pod-
pěrách.
Spomenutý návrh v plnom rozsahu neuskutočnili,
hoci neskoršia trocha tradičnejšia realizácia podlá
projektu P. R. Vasqueza a kolektivu69 sa ho v mnohom
pridfžala. Převzala predovšetkým zavesené pásy
vyčleněných miest a obtočené přístupové rampy.
Jej prínosom bol najmä prudší spád do terénu vhlbe-
ného prízemia a premena celého hïadiska na miesta
na sedenie, čím sa jeho kapacita znížila na 100 000
divákov. Hïadisko zakryli tradičnějším spósobom,
hlboko prečnievajúcou střechou. Interiér štadióna
pósobí vďaka strmému spádu tribún mohutným,
napátým dojmom. Hádám ešte pósobivejší je pohïad
z diaïky: mohutný štadión, stojací osamote na mier-
nom návrší, ovládá okolitú krajinu, akoby chcel při-
pomínat staré aztécke pyramidy. Architektům Azté-
kov připomíná aj tektonická fasáda konzolovitými
výbežkami nosných rámov, no aj spósob, akým šta-
dión v rokoch 1962—1968 stavali: pri dostatku
lacných pracovných sil sa všetko robilo ručně, takmer
bez použitia mechanizácie.70 Dokladom toho, ako
Aztécky štadión ovplyvnil športovú architektúru
Mexika, sú ďalšie štadióny zo šesťdesiatych rokov
v Guadalajare, Pueble a Veracruze.71
V porovnaní s Aztéckym je i najmodernejší štadión
Francúzska, pařížsky Parc des Princes,72 skromnější.
Tento od základov přestávaný bývalý velodrom vy-
budovali v rokoch 1969—1972, teda v čase, keď už
padol póvodný plán výstavby velkého štadióna
vo Vincennes.73 Projektantom nového Parc des
Princes s kapacitou 50 000 sedadiel bol popredný
pařížsky špecialista na tělovýchovné stavby Roger
Taillibert, ktorý mal vtedy už za sebou niektoré velké
realizácie ako športové strediská vo Font Romeu či
v Chamonix. Vnútorný pôdorys hïadiska štadióna,
hoci zo všetkých stráň konkávne ustupuje, sleduje
tvar obdížnika ihriska; vonkajší pôdorys je eliptický.
Gelé hïadisko spočívá na konštrukcii. Jeho spodná
časť je zo všetkých stráň rovnako hlboká, poschodie
dosahuje maximálnu híbku v predlžení priečnej osi
ihriska. Smerom do rohov křivka horného okraja
hïadiska klesá, smerom k pozdížnej osi zasa stúpa.
loading ...