115

architektonické diela. Keďže súčasnosť už přiznala
športovým objektom primerané společenské posta-
venie, ich projektantmi budú popřední architekti-
-špecialisti. Vývin možno smeruje k zakrytým šta-
diónom, poskytujúcim regulárnejšie podmienky na
súťaženie. Bola by to zároveň aj škoda — ved příroda
je tým najlepším prostředím na regeneráciu sil a ani
vrcholový sport by sa nemal od nej izolovať. Velké
štadióny budú ústrednými objektmi športových kom-
plexov. Budú stát uprostřed menších ihrísk, zelene
a blízko vody, v priestoroch, kde je vylúčená pre-
mávka. Budú spojené s mestom hromadnou, okolie
neznečišťujúcou dopravou; automobilové parkoviská
a frekventované cesty v ich okolí sú, dúfame, dočasným
javom. Do bezprostrednej blízkosti štadióna pojde
divák pešo, do hladiska bude vstupovat širokými,
pohodlnými rampami. No účelom velkých štadiónov
nebude poskytovat divákom len vzruch a zábavu, ale

predovšetkým priviesť ich na okolité ihriská. Tak si
aspoň představujeme funkciu štadióna v socialistickej
spoločnosti.
Máloktorý stavebný typ je tak přísné viazaný
funkčnými požiadavkami ako právě športový štadión.
Jeho závodisko musí zodpovedať komplikovaným
športovým pravidlám a hladisko poskytovat optimálně
možnosti prizerať sa. Avšak máloktorý stavebný typ
zodpovedá duchu súčasnosti do tej miery ako právě
on. Zhromažďuje ludí spátých společným záujmom.
Stavebné dielo sa v ňom prelína s přírodou, ktorá
samým zeleným trávnikom ihriska a oblohou nad ním
vniká do architektúry. Otvára sa do svojho okolia vy-
jadrujúc túžbu člověka po slobodě a širokom rozlete.
Myšlienku 1'udskej solidarity vyjadřuje ako málo-
ktorý iný stavebný typ. Preto možno očakávať, že
v budúcnosti bude ešte vyhladávanejším námetom
architektonickej tvorby.

Poznámky
1 Bližšie pozři KRESÁK, Vývin športového štadióna do
druhej světověj vojny. Ars ’77—78, s. 22—50. K literatúre uve-
denej v pozn. 1 c. d. třeba přidat: WIMMER, M.: Olympic
buildings. Leipzig 1976 a VERSPOHL, F.-J.: Stadionbauten
von der Antike zur Gegenwart. Regie und Selbsterl'ahrung der
Massen. Giessen 1976.
2 KAMENSKIJ, V. A. : 250 let Leningradu. Architektura ČSR,
1957, č. 8, s. 381—392; Urz^dzenia sportowc. Praca zbiorowa
pod redakejq R. Wirszylly. Warszawa 1959, s. 304; CHAZA-
NOVA, V.: Massovoe i unikatnoc v architektuře sovetskich
obščestvennych sooruženij poslevoennogo perioda. In: Voprosy
sovetskogo izobrazitelnogo iskusstva i architektury. Moskva 1973,
s. 93—144, o stadióne s. 103—105 a pozn. 9.
3 BELLUŠ, E. : Typológia budov sociálnych a športových. Bra-
tislava 1957, s. 208; Architektura SSSR, 1969, č. 12, s. 48; Archi-
tektura SSSR, 1970, č. 4, s. 20.
4 Kapacity hladísk uvádzame pre zbežnú orientáciu čitatefa.
Sú len přibližné a spravidla zodpovedajú stavu pri otvorení
štadióna. Menia sa přestavbami, rozšiřováním sektorov na sedenie
na úkor celkovej kapacity, ba i ročnou dobou — v lete majú
sektory na státie váčšiu kapacitu ako v zimě.
5 KOČÍ, J.: Sportové centrum v Lipsku. Architektura ČSR,
1957, č. 3, s. 139—140; Urzqdzenia sportowe, s. 326.
6 Myšlienkou vybudovat’ v týchto miestach športový areál sa
zaoberali už za weimarskej republiky.
7 Štadión v Lipsku má — rovnako ako takmer súčasne budovaný
Olympijský štadión v Říme — už 7 okružných a 10 Sprintérských
běžeckých dráh. Až Olympijský štadión v Tokiu dostal pri pře-
stavbě roku 1960 osem okružných běžeckých dráh.
8 WIRSZYLLO, R. : Stadion dziesiçciolecia w Warszawie.
Architektura, 1955, č. 8(94), s. 225—230; Urz^dzenia sportowe,
s. 318—319.
9 Stade de Silésie a Chorzow, Pologne. Architecture d’aujour-
d’hui 1958, p. 76, s. 8—9; Stadion i Chorzow, Polen. Arkitektur,
1959, č. 6, s. 146; Architektura, 1968, č. 6, s. 236.
10 KRESÁK, F.: c. d., s. 35.
11 ORTNER, R.: Sportbauten. Berlin-München 1956, s.
280—281.
12 Riešenie velmi podobné nerealizovanému projektu J. Kříža
pre Sláviu Praha z roku 1936.

13 Stade de Hanovre, Allemagne. Architecture d’aujourd’hui,
1958, č. 76, s. 4—5: Stadion i Hannover, Västtyskland. Arkitek-
tur, 1959, č. 6, s. 146.
14 Spolupracovník R. Konwiarz, statik inž. FI. Gocmann.
15 KRESÁK, F. : c. d. s. 42—43.
16 MERCANDINO, C.: Impianti sportivi. Milano 1966. Zv. 1,
s. 198—199; Urz^dzenia sportowe, s. 327.
17 MAJOR, M. : Deset let maďarské architektury. Architektura
ČSR, 1957, č. 7, s. 347—362; Urz^dzenia sportowe, s. 322.
18 K. Dávid, P. Borsonay, Z. Harmos, T. Fecskes, J. Gilyen.
19 Hlavného architekta štadióna, K. Dávida, myšlienka hladiska
tohto typu velmi přitahovala. Pochádza od něho — spolu s J.
Juhászom a F. Kissom — aj neuskutečněný projekt viacúčelového
štadióna pre Budapešť, který je v podstatě opakováním Le
Corbusierovho návrhu Grand centre populaire de loisirs z rokov
1936—1937. Pozři ORTNER, R. : c. d., s. 85.
20 Publikácia Urzqdzcnia sportowe na s. 322 uvádza jeho
dnešnú kapacitu 78 000, po vtedy ešte plánovanej dostavbě
100 000 divákov.
21 Bolšoj moskovskij stadion. Architektura i stroitelstvo Moskvy,
1955, č. 11, s. 23—25; J. B.: Lužniky, najmodernejší športový
kombinát. Start, 1, č. 15, 13. 4. 1956, s. 12; Urzadzenia sportowe,
s. 317.
22 LISSITZKY, El: Russland. Architektur für eine Weltrevo-
lution. Wien 1930.
23 Architekti A. Vlasov, I. Rožin, N. Ullas a A. Chrjakov, inži-
nieri V. Nasonov, V. Polikarpov a N. Ricžnikov.
24 PAROUBEK, Jaroslav: Architektura sportovních a tělo-
výchovných zařízení v ČSSR. Architektura ČSSR, 1961, č. 8,
text na s. 539, obr. 1269 a 1272.
25 Představuje sa najváčší štadión: Maracana. Štart, 1, č. 32,
10. 8. 1956, s. 8—9 (Podl'a Schweizerische Bauzeitung.) ORTNER
R.: c. d., s. 296—297; Urzqdzenia sportowe, s. 305, 320.
26 Architekti P. Bastos, A. Carneiro, R. Galvao, O. Azevedo
a inžinieri A. Noronha, P. Gragoso, S. Souza a A. Costa.
27 Krytá plaváreň, tenisová hala, prírodné divadlo, strclnica,
tréningové basketbalové ihriská. Póvodný projekt pozři v litera-
túre pod pozn. 25.
28 Neskoršou premenou velkej časti sektorov na státie na miesta
na sedenie sa jeho kapacita znížila asi na 150 000 divákov