121

špekulatívnosti s morfologizmom; analytickosti so syn-
tetizujúcim poMadom.'1 ' 1 ■
9. Blízky vzťah k Vincencovi Kramářovi, najmä
k jeho súbežnému záujmu o- středověké i moderně
umenie.
10. Vedomie nedostatečnosti, abstraktnosti, po-
mocného charakteru vývinových radov19 a z toho
vyplývajúca
11. skepsa: a) z „relativity poznania“;11 b) voči
formálnej analýze; c) voči „příliš přímočaré možnosti
hlubšího poznání“12, t. j. voči všetkým apriorizmom
a subjektivizmom.
Na margo týchto zásadných charakteristik ume-
leckohistorického stanoviska Alberta Kutala13 připo-
jíme niekoïko poznámok, ktorých cieTom bude pre-
rozprávať ich do „ideálne typických“ dósledkov, aby
takto oklukou vynikli životné obsahy, skúsenostná
základňa, ontická báza, ktorá stanoviská zakladá.
Domnievame sa, že Kutalova „kunsthistorika“ je
vnútorne dialekticky konzistentná. Spočívá v napátí,
z ktorého vyplynula živost, nejednostrannosť a viac-
rozmernosť jeho dějinných obrazov, ale aj permanent-
ná sebaironická skepsa. Fundamentálnym napätim
Kutalovej „kunsthistoriky“ je hlboká viera v objektiv-
ně poznanie pri neustálej a rovnako úprimnej pochyb-
nosti o ňom. Nevedie k pasivitě; podněcuje k novému
poznaniu, k novému prekonaniu, ale aj obnoveniu
tvořivého napätia, zotrvávajúc, takpovediac, v jeho
ohnisku.
Albert Kutal patří k dedičom slávnej „Wiener
Schule“.14 To je pre charakter jeho „kunsthistoriky“
rozhodujúce: je Specifickou transformáciou základ-
ných ideí Viedenskej školy. Nebol sice jej priamym
odchovancom, jej metodické zásady mu však boli
vštepené a sprostredkované uciteïom E. Dostálom,
priamym žiakom Maxa Dvořáka.15 Patři teda k českej
vetve pokračovatelov tejto školy.16 Přitom však ne-
možno zanedbat, že nepatří k vetve birnbaumovskej,
ktorá sprostredkovala okrem zásadného historizmu
a dorazu na pomocné historické védy predovšetkým
rieglovskú líniu, smerujúcu k vyabstrahovaniu vývi-
nových zákonov,17 ale ani k vetve „duchovnodejin-
nej“, reprezentovanej predovšetkým J. Pečírkom
a A. Matějčekom. Zásady Viedenskej školy mu boli
sprostredkované E. Dostálom v polohe wickhoffovskej
a predovšetkým rano-dvořákovskej18 ako formálna
analýza a komparácia, sústreďujúca sa na konkrétné
genetické problémy.19 Spolu s tým mu Dostál vštepil

aj inú zásadu školy: chápanie kultúrnohistorického
traktovania dějin umenia, v ktorom umenie nebolo
svoj bytným fenoménem, ako překonaného štádia.
Ale pri sprostredkovaní zásad Viedenskej školy nemal
jedinú a azda ani rozhodujúcu úlohu sám Dostál.
Rovnaký, ak nie este váčší význam pri kryštalizácii
Kutalovej metodiky mal iný priamy odchovanec
školy — Vincenc Kramář.20 Přitom je dóležité, že ide
o odchovanca F. Wickhoffa a A. Riegla,21 t. j. přísluš-
níka prvej generácie českých pokračovatelbv, roves-
níka Maxa Dvořáka a Vojtěcha Birnbauma. Ale ak
Birnbaum priniesol do Čiech nielen formálnu analýzu
a historizmus, ale aj rieglovskú špekulatívnosť, Kramář
propagoval a presadzoval predovšetkým zásady
konkrétného vývinovo-genetického chápania. Napriek
tomu, že nikdy nepůsobil na univerzitě, stal sa Alber-
tovi Kutalovi druhým učitelorn a po celý život vzo-
rom. S jeho metodologickými zásadami a stanoviskům
sa Kutal plné stotožňoval. Kramář mu bol vzorom
právě ako představitel konkrétného vývinovo-gene-
tického chápania, teda ako sprostredkovatel’ a rozví-
jatel tej fázy Viedenskej školy, ktorú vrcholné a naj-
typickejšie reprezentovala Dvořákova práca o umění
bratov van Eyckovcov.22 Kramář mu sprostredkoval
nielen vyhraněné chápanie formového vývinu umenia
ako empirickej kontinuity — a to bez Birnbaumových
ašpirácií na zisťovanie opakovatelných historických
zákonov — ale aj chápanie diel ako výtvarných kvalit,
z čoho organicky vyplynula možnost súbežného skú-
mania středověkého i moderného umenia. Obidve
tieto zložky majú kořene právě u Franza Wickhoffa.23
Kutal plné zdiel’al Kramářom presadzované organické
spojenie empirického vychádzania z jedinečných diel
s úsilím o vykonštruovanie vývinovo-genetických
radov, ale aj jeho ideál objektivity poznania. Kutal
akceptoval a celým svojím vědeckým úsilím pre-
sadzoval Kramářov ideál „pomernej objektivity“
poznania, t. j. „nejvyšší, v určitém okamžiku dosaži-
telné objektivity“; vychádzal z jeho presvedčenia
o poznávacom pokroku, přibližovaní sa „k stále
obsáhlejšímu a subtilnějšímu poznání“, ako aj z jeho
vedecko-morálneho imperativu vždy sa zo všetkých
sil usilovat o túto pomernú a stále sa prehlbujúcu
objektivitu.24
Kutalov vzťah ku Kramářovi sa však nevyčerpáva
ani príbuznosťou intelektuálneho založenia, ani zdiela-
ním metodologického stanoviska, ba ani zhodou v zá-
sadnej gnozeologickej otázke. Zasahuje aj oblast