Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 123
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0255
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
123

umožňuje zástancom tejto „kunsthistoriky“ porovná-
me z vyššieho bodu, ktoré vyvažuje stratu pamiatok
i dokumentov; umožňuje komparativně zistenie
dějinných specifik (založených právě na „nemennej“
podstatě). NeodhaTuje podstatu umenia, ale „len“
jeho dějiny. „Podstata“ je nám přístupná priamo,
dějiny musíme rekonstruovat. Preto dejepis v tomto
poňatí je predovšetkým a výlučné racionálnym po-
znáním nediskurzívneho predmetu. Skúma kauzalitu,
ktorá tvoří podlá rekonštruovanej „kunsthistoriky“
dějinný zmysel javov, ich dejinnú konkrétnost a špe-
cifickosť. Skúma ju komparativně, pretože komparácia
nie je len výhodou a dósledkom nášho racionálneho
nadhïadu, ako aj už spomenutých dvoch „neměnných
podstát“, ale aj hlavným prostriedkom historického
poznania: a) postihovania konkrétností v ich odliš-
nosti a jedinečnosti; b) bázou, ktorá umožňuje vy-
abstrahovať a rekonstruovat kauzálně, vývinové sú-
vislosti. Komparácia ako hlavný dějepisný nástroj
má v takto chápanej koncepcii centrálně postavenie
právě preto, lebo podstata skúmaného predmetu
(umenia) je nediskurzívna a nemenná; lebo dějiny
ako neustále jedinečnosti sa odohrávajú na tejto
nemennej základní (sú len jej róznymi konkretizácia-
mi — preto ich možno a třeba porovnávat) ; a preto,
lebo takéto dějiny majú charakter kauzálnej väzby,
teda opáť zmien založených na trvalej súvislosti, na
konstante, ktorou je příčinná zviazanosť. Racionálně
možno skúmať len genézu nediskurzívneho predmetu
(pretože sa předpokládá, že vzniká kauzálně), nie jeho
„podstatu“ alebo kvalitu.
Umeleckosť diel sa tu teda chápe ako nadčasová
kvalita, preto priamo uchopitelná a „zrozumitelná“
(nie racionálně). Nechápe sa ako závislá od dobového
kontextu, ako například v ikonologickom poňatí,
ani ako přejav dobového diskurzívneho chápania,
na ktoré sa časom zabudne a ktoré preto třeba histo-
ricky (opáť vonkajškovo z prameňov) rekonštruovať.
Napriek tomu, že „podstata“ umenia je údajné „ne-
menná“, je daná len historicky konkrétné, pričom
však táto dějinná jedinečnost nezávisí od dobovej
konvencie a nemožno ju preto z nej ani rekonštruovať.
Historická jedinečnost sa chápe ako dějinně konkrétny
přejav trvalej podstaty umenia, jej konkretizácia ;
ako stretnutie tvořívej podstaty člověka s dějinnou
situáciou. Dějinná konkrétnost' vychádza v tejto
koncepcii teda z nediskurzívnych podstát, je ich
konkrétným prejavom; z ničoho iného nie je preto

odvoditelná. Predchádza ju teda len nediskurzívna,
psychologická potencionalita. Dějinná konkrétnost
umenia je preto výtvorom, nie aposteriórnou ilustrá-
ciou.
Ak sa umenie chápe ako závislé od dobového —
uměleckého alebo mimoumeleckého — kontextu až
do hlbky svojej identity, ak sa sama formová podoba
považuje za výsledok dobového chápania umenia
alebo dobových uměleckých kódov (či už ako symbol,
přejav, výraz, reflex, viac alebo menej svojbytný
a tvořivý), dejepis je možný naopak právě len ako
rekonštrukcia tohto kontextu alebo tejto apriority,
diskurzívnej alebo nediskurzívnej, spirituálnej alebo
zmyslovej, ideovej alebo materiálnej, sociálnej alebo
duchovnej, originálnej alebo tradicionálnej. Avšak
aj pri tomto „historickejšom“, historicko-konvencio-
nálnom, resp. aprioristickom chápaní (v deskriptív-
nom zmysle slova), keď sa dejepis umenia poníma
zároveň ako sprítomňovanie umeleckosti, předpoklá-
dá sa objektivně, naddejinné stanovisko, ktoré toto
rekonštruovanie umožňuje ako objektivně poznanie,
odlišné od přítomnosti aj od minulosti.29 Len z tohto
ahistorického bodu je možný tak štýlový relativizmus,
ako aj rekonštrukcia (sprítomnenie) různých histo-
rických kontextov. Axiologický kruh sa i tentoraz
uzaviera: dejepis umenia ako rekonštrukcia apriór-
neho kontextu má zmysel vtedy, keď sa umenie chápe
ako determinované až do svojho jadra (konkrétnosti
aj zmien) historickým prostředím a aprioritou.30
V Kutalovej koncepcii dějin umenia nemá miesto
apriorizmus, chápaný ako závislost umenia v jeho
podstatě i dejinnej konkrétnosti od niečoho, čo mu
predchádza ako už spredmetnené, mimoumelecké.
Základ umenia sa sice předpokládá ako stály, nie však
ako niečo definované a ohraničené. Podstata umenia
nedeterminuje, ale umožňuje jeho dějinné jedineč-
nosti. Konkrétné diela sú preto vytváraním, nie apli-
kováním. Preto ich nemožno ani odvodzovať, ani
chápat z ničoho iného než z nich samých, z ich odká-
zanosti na seba, z ich tvořivosti, z ich „kvality“ —
t. j. velkosti ich tvořivosti, schopnosti vytvořit niečo
jedinečné, nové.
Bezprostrednú umeleckosť diel, přítomnost a pů-
sobivost ich výtvarnosti netřeba podlá Kutala re-
konštruovať, stojí jednoducho před námi. Diela sú
základnými faktmi, sebestačnými obsahmi, vlastným
predmetom práce historika; interpretácie konkrétných
loading ...