Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 124
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0256
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
124

diel samy osebe však ešte nepredstavujú dějiny. Dějiny
znamenajú pre Kutala vývinovú súvislosť diel, ktorá
v dósledku straty pamiatok i v dósledku konkrétnosti
diel vzdoruje přesnému zisteniu a stanoveniu. CieTom
historického bádania preto je predovšetkým jej
rekonštrukcia — rekonštrukcia toho, čo tvoří „pod-
statu“ dějin a súčasne toho, čo v dósledku časovej
vzdialenosti uniká bezprostřednému uchopeniu —
rekonštrukcia vývinovej, kauzálno-genetickej súvis-
losti. Písomné pramene, priame i nepriame, nemóžu
podlá tejto koncepcie viesť samy k vybudovaniu
podstatného prvku dejinnej rekonštrukcie — vývinu.
Móžu sice pomáhat pri jeho poznávaní, ale abstrahu-
júca rekonštrukcia vývinu sa nechápe ako cnosť
z núdze, ako metoda, ktorá má nahradit stratu pra-
meňov. Považuje sa za podstatnú historickú metodu,
ktorá vystihuje jádro i zmysel dějin, t. j. kauzálnu
súvislosť nediskurzívneho, ktorá zakladá a dává směr
i logiku změnám. Dodajme: ak zmysel dějinných
zmien vidíme v kauzálnej súvislosti je takýto přístup
oprávněný.
Umeleckú jedinečnost a kvalitu možno z uvedeného
stanoviska len identifikovat, nie racionálně vystihnúť.
Racionálně možno však určovat vývinovú kauzalitu.
Podstatu a dejinnú jedinečnost diel možno chápat len
v ich neracionálnej přítomnosti; zmysel dějin —
kauzalitu — možno adekvátně podrobit racionálnej
analýze i rekonštrukcii. To však neznamená, že by
formová jedinečnost diel nebola pre Kutala racionálně
analyzovateTná. Naopak, výtvarnú konkrétnost možno
identifikovat objektivně len racionálnym rozborom,
a tento racionálny rozbor sa týká právě formovanej
konkrétnosti. Analýza formy však nie je sebestačným
cieïom. Je „len“ prostriedkom pre rekonštrukciu vý-
vinovej súvislosti. Analýza formy diela nevystihuje
podstatu umeleckosti ani kvalitu diela, ale „len“ jeho
miesto v dejinnom pohybe.31
Dostatočným historickým vysvětlením je v dósledku
toho zaradenie do vývinového vztahu. Historickým
zmyslom konkrétného prvku je jeho vývinová súvis-
losť (jeho umělecký zmysel sa předpokládá ako trva-
lý). Jeho význam i jeho zmysel sa podlá rozoberanej
koncepcie vysvětlí tým, že sa určí jeho vývinové
miesto. Vzniká dojem, že tu ide o koncepčný rozpor:
obsahovej sebestačnosti konkrétných diel a zmyslu-
plnosti danej až miestom v dejinnej súvislosti, nedis-
kurzivnej konkrétnosti a abstraktnej kauzality, diela
a vývinu, t. j. konkrétného prvku a nadkonkrétneho

abstraktného celku, alebo priameho zmyslového
chápania a potřeby racionálneho vysvetlenia. Na
tomto dialektickom napâti sa Kutalova koncepcia
skutočne zakladá. Konkrétna výtvarná forma je
sebestačná len relativné. Plné sa vysvětlí až určením
jej historickosti. Keďže dějiny sa chápu ako vývin,
jej dějinný zmysel znamená účast konkrétného diela
na vývinovom pohybe. Formová jedinečnost sa tu
nechápe ako sebestačný zmysel a ciel’ dějin, ale ako
uskutočňovatel’ kontinuity vývinu. Vývin má svoju
identitu, smeruje k uskutočneniu a plnému rozvinutiu
svojho charakteru. Dějiny sú tu nepřetržitou dyna-
mikou, v ktorej sú diela uskutočňovaním naddielových
tendencií. Rozpor medzi podstatou umenia a jeho de-
jinnosťou, medzi nediskurzívnou sebestačnosťou diela
a jeho vývinovou zmysluplnosťou sice trvá, ale v po-
době, ktorá mění rozpor na napätie. Nediskurzívna
plnost obsahu diela tu nevzniká ako slobodné vyno-
renie sa podstaty umenia, ale vzniká výlučné historic-
ky. Formová konkrétnost diel je uskutočňovaním vý-
vinovej tendencie. Vzniká v konkrétnej časovej chvíli.
Zmyslom konkrétnej formy je jej účast na dejinnom
vývine, na vývine nediskurzívnosti. Právě táto účast
na vývinovej kauzalitě umožňuje „kauzálno-racio-
nálnu“ analýzu jedinečnej formy, analýzu, ktorá sa
nepýtá na zmysel formy v nej samej, ale ktorá ho
rekonstruuje tým, že rekonštruuje právě túto kauzálnu
súvislosť. Konkrétny vznik stvárnenia, genéza formo-
vej jedinečnosti, jej konkrétna historická účast na
kauzálnej súvislosti formového rozvíjania je bodom,
kde je konkrétné dielo zároveň tvorbou nového i zú-
častňováním sa na naddielovej súvislosti, kde je svoj-
bytným obsahom i prvkom, ktorého zmysel vyplývá
až z jeho účasti na nadradenej súvislosti. Právě
genéza, konkrétny vznik formy je bodom, v ktorom sa
dotýká dielo a vývin, sebestačnosť nediskurzivity
a zmysluplnosť účasti na kauzalitě. Istý dualizmus
a z něho vyplývajúci rozpor (medzi nadčasovým
fundamentom umenia a dějinnými přeměnami) tu
nemožno nevidieť.
V základe Kutalovej koncepcie teda spočívá napätie
medzi empíriou a abstrakciou, ako aj medzi kon-
štrukciou a empíriou. Konkrétné umělecké diela
v ich výtvarnej špecifickosti, jedinečnosti a kvalitě
netvoria dějiny, samy osebe by viedli k atomickému
rozdrobeniu. Dějiny znamenajú súvislosť. Nie je to
však súvislosť výtvarnej ani ikonografickej špecifiky
s mimoumeleckým dobovým kontextom; je to súvis-
loading ...