Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 128
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0260
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
128

čeho, dualita tvořívej transcendencie a konstanty je
obsiahnutá v samom pojme vývinu a ním i překonaná.
Dějiny chápané ako vývin znamenajú, že sa změny
odohrávajú na jednej platformě. Sú to však změny
nie opakujúce, ale rozvíjajúce, nadvázujúce překoná-
váním. Súvisia s predošlým, nepretřhajú niť súvislosti
bez toho, aby neustrnuli. Súvisia právě tvorbou nové-
ho z predošlého. Právě toto rozvíjanie zvnútra
(v súvislosti) tu znamená, že vznik nového je aktom
nielen organickým, ale aj tvořivým. Tak sa v koncepte
vývinu zjednocuje nielen napätie súvislosti ainovácie,
ale aj tvořívej transcendencie a aktivity. Nejde
o celkom neosobné metafyzické a tajuplné (= příro-
dou) determinované rozvíjanie. Ide o tvořivý vývin,
o súvislosť medzi dielami, nie o súvislosť naddielovú;
o tvorbu vývinu, nie o metafyzický zrod. Tak sa
rozvíjanie vnútornej potencie odohráva ako velmi
reálny a materiálny akt — ako stvárňovanie. Nové
z predošlého sa rodí rozvíjaním pochopeným ako
utváranie. Aj najtvořivější čin sa chápe ako súvislý
s predošlým výtvorom a je stvárnením potencionálně
v ňom jestvujúcej možnosti. Miera tvořivosti sa nevidí
len v schopnosti přesahu, ale aj vyvodenia dósledkov.
Tak súvisí pól „vitalistického“ vyvíjania s reálnou
výtvarnosťou. Originálnosť a vývinová súvislosť sú
spojené mostom důslednosti (rozvoja), tak ako sú
vývin s tvorivosťou, rozvíjanie so schopnosťou trans-
cendencie spojené výtvarnosťou. Novosť je tu logicky
vyvodeným dósledkom z predošlej faktickosti (stvár-
nenosti) ; tvorivosť je schopnost vyvodzovať, rozvíjať
dósledky, až do vyčerpania vnútorných potencií.
Znamená to, že umělecký vývin je v Kutalovej
„kunsthistorike“ absolútne autonómny? Ze je len
vyčerpáním všetkých vnútorných potencií, a teda
stojí na niekolkých spočitatelných konstantách, ktoré
tak vlastně protirečia před chvílou zistenému uctie-
vaniu jedinečnosti? Mění sa atomizmus diel alebo
foriem len na inú formu atomizmu •— atomizmus vý-
vinových radov, ktoré sa „vyžívajú“ vyčerpáváním
svojich potencií a rodia sa metafyzickým zjavením?
Je vývin umenia v Kutalovom chápaní čisto imanen-
tistický, a len spomenutá imanencia (rozvíjanie vnú-
tornej potencie) mu zaručuje originálnosť? Nesklza
každé absolútne imanentistické chápanie vývinu
spät k metafyzike ,,z neba spadnutých“, ďalej ne-
vysvětlitelných zjavení? Nie je imanentistické chápa-
nie v rozpore s kontinuitným ponímaním vývinu?
Veď raz musí rozvíjanie potencie začať a raz sa musí

dovršit. Nevedie imanentistické chápanie skór ku
koncepcii cyklického krúženia, resp. kyvadlového
pohybu medzi zvyčajne dvorná základnými potencia-
mi, ktoré je svojou podstatou psychologicky axioma-
tizované, t. j. dějiny sa chápu ako reduplikát 1’udskej
psychiky, ktorá sa už interpretovala ako dualita
vlastností dějinně neměnných?
Hoci je inovačná stránka vývinovej dynamiky v Ku-
talovej koncepcii nesporné primárnou, nemožno
hovořit o úplnej nepřítomnosti faktora konstantnosti
v jeho ponímaní uměleckého vývinu. Nielen podstata
umeleckosti („kvalita“, jedinečnost, schopnost vývinu
tvorby) sa chápe ako trvalá. Sama dějinná dynamika
obsahuje v Kutalovom podaní isté opakujúce sa
zložky. Pri datovaní anonymných diel vychádzal
Kutal z otázky: „ešte alebo už?“ Vývin je sice neustále
konkrétny, predsa však v ňom podlá Kutala jestvuje:
a) istý rytmus, istá návratnost do podobných vývino-
vých poloh na inej úrovni, ktorá móže zviesť na ne-
správnu stopu pri časovom určovaní; b) istá rozpätost,
rozsah, určovaný niekolkými (spravidla dvorná)
základnými prúdmi, dvoma pólmi. Dějiny sú sice
v Kutalovej koncepcii poňaté, permanentně kon-
krétné a inovačné na úrovni vývinu. Hlavnou úlohou
historika je predovšetkým rekonštrukcia vývinovej
zviazanosti, logiky tejto konkrétnej dynamiky. Nejde
však o prúdenie bez hocakých konštantných faktorov,
aj ked tieto faktory členia neustálu novosť vývinovej
dynamiky len sekundárné, aj ked sa nechápu ako
samé jádro dejinnosti, aj ked nemajú charakter histo-
rických zákonov, ako povedzme u Riegla alebo Wölffli-
na. Spojenie empirie s abstrakciou nemá teda u Kutala
rieglovskú podobu; jeho miesto je v rade Wickhoff—
Dvořák—Kramář. A to aj napriek tomu, že sa
konkrétny genetizmus syntetizuje s abstrakciou dejin-
nej dynamiky do velkých (zvyčajne dvoch) protilah-
lých prúdov, čo nezaprie rieglovskú inšpiráciu.35
Dějinné konštanty sú u Kutala základnými vývino-
vými prúdmi, ktoré sú však nielen geograficky kon-
krétné viazané, ale predovšetkým konkrétné historic-
ké. Dejinnej konkrétnosti dávajú istú štruktúru, členi-
tost, netvoria však jej podstatu, ale len bázu. Zároveň
ide o polaritu postoj a k světu, čo súvisí s chápáním
podstaty umenia ako trvalej, stálej. Zakladá sa na
premise siahajúcej k Rieglovi, že umenie je perma-
nentným, i ked charakterom sa meniacim vzťahom
k neměnnému objektu, k réalité. Dějiny umenia sú
změnami vztahu, změnami chápania, nie však zme-
loading ...