129

námi samého objektu, resp. změnami toho, čím je
objekt pre nás reálne. Umenie tu nekonštituuje
realitu, mění len vztah k nej, je v neustálom súťažení
s ňou.36 Mění sa vztah k objektu a tým jeho poníma-
nie v umění a podoba umenia. Nemení sa objekt. Ne-
mění sa sama vzťahovosť umenia k němu. Mění sa
len charakter vztahu, nie jeho podstata. V tomto per-
manentnom vztahu k vopred danému a neměnné-
mu objektu jestvuje istá polarita, rozpätie základných
možností. Buď sa objektívnej réalité přitakává, alebo
sa popiera. Buď sa pritakávajúco pozoruje, alebo
sa „znásilňuje“ prispósobovaním tvaru apriórnej
idei (1'udskou štylizáciou alebo abstrakciou). Rozsah
a polarita vztahu umenia ku skutočnosti sa zakladá
na psychologii vnímania. Dějiny umenia sú, takpo-
vediac, reduplikátom psychologického založenia člo-
věka. Dějinná konkrétnost sa totiž aj u Kutala odo-
hráva na základni, ktorá jej dává dve základné rám-
cové možnosti: bud ide o objektívno-pozorovací,
alebo subjektívno-abstrahujúci vztah ku skutočnosti.
Táto polarita sice netvoří chrbtovú kost dejinnej sú-
vislosti, nie je filozofickou kostrou dějin, nepředsta-
vuje dějinný zákon pohybu, je však bázou, ktorá sa
uplatňuje v róznych dějinných fázach, aj ked je len
rámcom, nadobúdajúcim vždy celkom konkrétné,
jedinečné podoby.
Existencia objektu před uměleckým interpretová-
ním je v tejto koncepcii druhou oporou objektívneho
a priameho historického poznania (prvou, ako sa už
povedalo, je stotožnenie podstaty umenia s psycho-
lógiou vnímania a dejinnosti s kauzalitou). Umožňuje
identifikovat spomínané základné postoje, rovnako
ako nemenná podstata umenia (zaujímanie vztahu
k vizuálnej réalité) umožňuje historický relativizmus :
t. j. priante, údajné objektivně chápanie odlišnosti
róznych dějinných foriem v ich totalitě, kedže sa
chápu ako variácie neměnného fundamentu a na ne-
mennej platformě. Historický relativizmus sa tak
zakladá na psychologizme svojou podstatou ahisto-
rickom (pravda, ak ho nepochopíme ako dobovo
příznačný). Objektivně poznanie vynímá seba z dějin,
na tomto vyňatí zakladá objektivnu platnost histo-
rického poznania. Historická konkrétnost, neustálu
premenlivosť vyvodzuje právě z ahistorického poza-
dia — z implikovanej premisy neměnnosti základu
ïudskej psychiky a poznania. Dějinná konkrétnost
sa tu odohráva ako proces striedajúceho sa uplatňo-

vania vždy inej z jej základných zložiek. Rieglovo
dedičstvo je tu zřejmé.37 Bud ide o senzuálny alebo
racionálny vztah k světu. Svět sám ako predmet
výtvarného umenia sa už vopred vymedzil: je to svět
senzuálny. Výtvarné umenie je interpretáciou sen-
zuality — interpretáciou chápania matérie, priestoru,
vztahu hmoty k priestoru, poměru róznych hmot atd.
Objektivita predmetu umenia sa už vopred defino-
vala — stotožnila sa s výsledkom 1’udskej zrakovej inter-
pretácie. Predmet umenia sa vyvodzuje z umenia
samého, kladie sa však před dielo ako objektivny.
Z celých dějin umeleckej interpretácie sa vyvodzuje
akýsi priemerný objekt, ktorý sa ako predmet před-
pokládá v nezávislej existencii. Abstrakciou sa oberá
o štylizáciu, ktorá sa připisuje umeniu ako jeho akti-
vita. Dějiny umenia sú potom rozmanitým interpre-
továním takto vyabstrahovanej objektívnej senzuality.
Přitom Specifika výtvarného umenia — podlá tejto
koncepcie — spočívá v tom, že apriórnu senzualitu
transformuje do stvárnenia, ktoré má vlastně problé-
my; že tvoří minisvet s vlastným štatútom; že inter-
pretácia objektívnej senzuality tu představuje tvárný
problém — vytvořit nový predmet s vlastnými svoj-
bytnými problémami. (Podlá Riegla: ako neustála
súťaž s přírodou.) Ide o prenesenie senzuálneho do
výtvarného, o interpretovanie senzuality v tvare
s vlastným hmotným štatútom. A tak k základnému
psychologickému rozpätiu vztahu k senzualite pribúda
dalšie: rozpätie možností stvárnenia. V sochárstve je
to rozpätie medzi skulptívnym a plastickým, v maliar-
stve medzi lineárnym a maliarskym, v architektúre
medzi tektonickým a stereotómnym. Rozhodujúce
však je, že rozpätie psychologie vnímania a interpre-
tácie senzuality na jednej straně je adekvátně roz-
pätiu utvárania na straně druhej. Sú takpovediac to-
tožné.
Psychologicko-senzualistické fundovanie dejinnosti
umenia (dějiny umenia ako striedanie primátu istého
pólu 1’udskej psychiky) a stotožnenia polarity vníma-
nia s polaritou stvárňovania logicky viedlo v dejepise
umenia nielen k autonómno-imanentistickej koncepcii
dějin, ale aj k jej cyklickej variante (Wölfflin, Riegl).
Relativizmus sa mění na cyklickú typológiu; inovač-
nosť dějinného priebehu sa dostává do úzadia voči
dějinám ako uplatňovaniu sa typických možností.
Rieglova (odhliadnuc od jej rozporuplného vyústenia
do paralelizmu dějin umenia s dějinami svetonázorov)
i Wölfflinova koncepcia boli v tomto smere dósledné.