Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 130
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0262
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
130

Celkom inak je to však u Dvořáka, Kramářa a Kutala.
Základné dějinné možnosti sa sice zakladajú na ne-
mennom rozpäti Tudskej psychiky a na jej specializo-
vanou! historickom uplatňovaní, podstatou umenia
však je a zostáva vztah k senzualite prírody. Zvyšky
novověkého normativizmu sa sice prejavujú v hodno-
tení pozorovacieho vztahu k réalité ako objektívneho
a abstrahujúceho vztahu ako subjektivného, dějiny
sa však Kutalovi nikdy nestávajú len aplikáciou týchto
základných psychologických možností. Dějinným zá-
konom nie je cyklickosť, ale nepřetržitá konkrétna
inovácia.
Napriek senzuálno-psychologickému fundamentu
je konkrétné historické, inovačné chápanie vývinového
procesu v Kutalovej koncepcii rozhodujúce. Nejde mu
o dějinné konštanty, o dějinné zákony, ale výlučné
o rekonštrukciu konkrétnej historickej situácie. Za-
ujímá ho, ako to v konkrétnej historickej chvíli bolo,
nie aké konštanty sa v tejto konkrétnosti uplatňovali.
Nejde o historickú systematiku, ale o rekonštrukciu
událostí. Nejde o zákony, ale o genézu. Konštanty nie
sú determinantmi, ale len bázou obsahujúcou základné
možnosti, na ktorej sa konkrétnost dějin odohráva
a ktorá z atomizmu robí štruktúrovanosť. Konštanty
sa však nechápu ani ako podstata dejinnej členitosti ;
dejinnosť je poňatá ako štruktúrovaná vývinovými
radmi, nie cyklickými konštantami. Vývinové rady
sú sice založené na konštantných možnostiach, nie sú
však iba ich prejavmi, nie sú s nimi totožné. Rozhodu-
júcou je ich dějinná konkrétnost. Vývin je štruktúro-
vaný, má isté konštanty, ktoré však nie sú ani jeho
podstatou, ani mechanizmom jeho pohybu.
Empirizmus, analytickosť, úcta ku konkrétnému
vedie A. Kutala k členeniu vývinu na stále konkrét-
nejšie vývinové rady. Nikdy ich však nie je velké
množstvo. Kutal nedospieva ku krajnému empirické-
mu atomizmu, kde — ako v jednej odnoži umelecko-
-historického štrukturalizmu — dějiny sa rozpadávajú
na izolované diela, ktorým třeba pripísať geniálnu
tvořivost, aby sa dějiny vóbec zachránili ako pohyb.
Pre Kutala sú dějiny stále vývinovou súvislosťou; ona
tvoří základ jedinečnosti diel, dává im genézu, kon-
krétny vznik i konkrétnu podobu. Vývinová súvislosť
nie je u něho v protiřečení so štruktúrovanosťou na
vývinové rady; vývinové rady sú právě harmonizáciou
napätia medzi jednotlivými dielami a vývinom, sú
syntézou konkrétnej jedinečnost a abstraktnej význa-
movosti dějin. Miera „zákonitosti“ a miera konkrét-

nosti dějin nachádza svoj střed právě vo vývinových
radoch. Dějiny nie sú ani absolútnou jednoliatosťou,
ani polarizovaným návratným cyklom, ale ani
atomizovanou konkrétnosťou. Sú dostatočne abstrakt-
ně, nadkonkrétne, zmysluplné i dostatočne jedinečné,
konkrétné, členené právě do podoby vývinových
radov. Tieto vývinové rady, sa sice členia do dvoch
až troch velkých prúdov, fundovaných koniec koncov
psychologicky, zároveň však: a) veïké prúdy nie sú
metafyzickými plodmi psychologických determinánt,
ale výsledkami konkrétných dějinných, teritoriálně
Specifických tradicii; b) skladajú sa z menších vývi-
nových radov, celkom konkrétných, kde súvislosť ne-
znamená příslušnost k metafyzickej tendencii, ale
konkrétnu genetickú väzbu diela na dielo. Kutalova
pozornost sa sústreduje právě na rekonštruovanie
týchto konkrétných vývinových radov. Ich vzdialené
psychologické fundovanie, ich příslušnost k velkým
koncepčným prúdom je sice stále přítomná, zakladá
ich konkrétnost, ale nie je determinantou ich konkrét-
ných riešení. Riešenia sa považujú za neustále otvo-
rené, nie sú iba apriorně předurčenými prejavmi.
Dějinný vývin sa chápe vo svojej konkrétnosti vždy
ako otvorený.
Vzdat sa chápania dějin ako vývinu by pre Kutala
znamenalo vzdat sa dejinnosti. Empirická konkrét-
nost u něho nikdy nevystupovala samostatné, pretože
sama bola geneticky závislá od příslušnosti k vývinu.
Sám vývin mu bol empiricky zistitelným faktom,
zistiteTným právě vo formovej jedinečnosti diel, preto-
že sa ponímali ako jeho realizátoři a pretože boli
splodené právě v tejto realizácii. Ak by nebolo
vývinovej súvislosti, nemohla by sa udržať ani formová
sebestačnosť diel. Atomizované diela by sa museli
pochopit ako prejavy duchovných súvislosti, ak by
vóbec málo ist o dějiny ako nechatoický proces. To
by však znamenalo prejst na stanovisko pre Kutala
nepřijatelné. Znamenalo by to vzdat sa svojej základ-
nej skúsenostnej premisy a evidencie — priameho
uchopenia uměleckých kvalit, kvalit ich jedinečnosti,
výtvarnosti, za ktorou sa už nepředpokládá nič iné,
len ona sama. Viedlo by to k podriadeniu tejto sféry
sféře apriorně pojmovej alebo spirituálnej,38 alebo by
to znamenalo vrátit sa do štádia, ked sa umenie
chápalo ako dokument mimoumeleckého kontextu.
Formové pósobenie diel však bolo Kutalovi dostateč-
ným dókazom toho, že keby diela aj boli dokumentmi,
nikdy by neboli predovšetkým nimi.
loading ...