Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

25

Základným znakom Alpatovovej koncepcie je,
že nezavrhuje žiadnu metodu bádania, ale oce-
ňuje přínos každej. Odmieta len sebaabsolutizá-
ciu čiastkovýoh prístupov. Syntetický program
vylučuje dokonca i hodnotenie přínosu jednot-
livých metod len ako historickéj zásluhy. Alpatov
chápe jednotlivé metody ako postihovanie róz-
nych, ale trvalých aspektov spoločného předmě-
tu a v základe ako rovnocenné. Preto sa me-
tody vzájomne nevylučujú, ale dopíňajú, sú
vzájomne nenahraditelné, vyžadujú sa. Úlohy
jednotlivých metod — bez ohladu na to, kedy
vznikli — sú v tomto zmysle stále aktuálně.
Dějiny dějepisu umenia sa tak javia ako odha-
1’ovanie vždy inej stránky skúmaného předmě-
tu a konštituovanie metody adekvátnej tej-ktorej
stránke. Rozvoj disciplíny je narastaním pozna-
nia v zmysle rastu čiastkových aspektov, odohrá-
va sa nielen ako kumulácia poznatkov, ale aj
metod. Ale právě to si vynucuje potřebu mať
na zřeteli celok, syntetizovat čiastkové poznatky,
zorné uhly, metody. Syntetizovat ich však nie
podriaďovaním, ale kooperáciou.
Tak například komparatistická metoda skúma
vplyvy, objasňuje opakujúce sa témy, ale aj „po-
máhá pochopit a zhodnotit slohové zvláštnos-
ti“,44 a dovoluje dokonca postihnúť najkonkrét-
nejšiu jedinečnost diel. Je plodná v námetovom
i formovom určovaní, v typologii i postihovaní
jedinečností. Genetická metoda zasa dovoluje
podlá autora prenikať do podstaty uměleckého
diela tým, že zistí, z čoho sa dielo zrodilo. Ved-
la novších a aktuálnějších metod umeleckohis-
torického bádania, ako je sociologický, ikono-
logický a štruktúrno-semiotický přístup, pova-
žuje Alpatov za dodnes plodné aj metody, ktoré
sa zrodili dávnejšie, ako je například metoda po-
rovnávaco-ikonografická, porovnávaco-slohová
alebo genetická.
Alpatovova koncepcia syntetického pohladu
ide ešte ďalej, za ideál syntetického gnozeolo-
gického prostriedku. Hlavnú úlohu historika ne-
vidí len v prehlbenejšom a všestrannejšom po-
znaní, ale v „demuzeácii“,45 t. j. v oživení sta-
rého umenia, a to v zmysle myšlienkovej rekon-
štrukcie póvodných kontextov diel. Chce ume-
le ckohistoriekým poznáním oživit staré diela,
t· j. sprítomniť čo najadekvátnejšie póvodný his-

torický kontext a záměr diel a tým ich začle-
nit do fungovania v přítomnosti. Je to možné
právě v dialektickom vztahu sprítomňovania so
„zminulostňovaním“. Alpatov je přesvědčený,
že póvodná historická pósobivosť je totožná
s estetickým pôsobenim vóbec. Tým sa do
istej miery zmierňuje kritická relativizácia tých
prístupov, ktoré sa umělecké diela snažia po-
chopit len z dobových dokumentov. Je to len
další přejav presvedčenia o nadčasovej hodno-
tě uměleckých diel situovanej do ich nediskur-
zívnej javovosti. Historické poznanie sa má pod-
lá autora uvedenou cestou stať funkciou přítom-
nosti, jej obohacováním o nové živé obsahy,
o trvalé hodnoty. Nejde tu teda o službu zabud-
nutým dielam, ale o službu přítomnosti.46
Aby sa umeleckohistorické bádanie mohlo
zhostit tohto poslania, nesmie ustrnúť v špe-
cializácii ani v perfekcionistickej klasifikácii.
Musí byť výberom, ktorý je podmienkou pocho-
penia dějin umenia ako celku. Postihovanie cel-
ku paradoxně cestou výběru je možné právě
preto, že v dějinách umenia jestvujú isté kon-
štanty. Alpatov ich nazýva „spriaznenosťou“47
medzi dielami časovo i priestorovo značné vzdia-
lenými. Táto konštantnosť je podlá autora dó-
sledkom nemennej podstaty umenia, alebo, ako
to sám nazýva, plodom „základnej logiky a zá-
konov“,48 ktorým umenie podlieha. Takto vyme-
dzená konštantnosť podstaty dejinnosti ume-
nia49 je základom Alpatovovho dóvodenia. Zdů-
vodňuje, prečo podlá autora umenie možno po-
chopit bezprostredne, prečo možno spojit zna-
losti s estetickým dojmom, racionálny přístup
s citovým. Presvedčenie o trvalej zákonitosti
dějin umenia mu zakladá, umožňuje a vyžaduje
syntetická koncepciu.