DOI article:
Bakoš, Ján: Cesty k syntéze: (metodologické prúdy v sovietskej historiografii výtvarného umenia)
DOI Page / Citation link: https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0035
27
sledkov špecializácií. Ide o syntézu, ktorá je za-
ložená na hlbokom přesvědčení o vedeckom po-
kroku v zmysle narastania a kumulácie poznat-
kov. Předpokládá polyfónnosť a simultánnu
platnost prístupov, ktoré vznikli sukcesívne.
Jednotlivé přístupy strácajú iba sebaabsoluti-
začný charakter, ktorý mávajú často v záujme
sebapresadenia pri svojom nástupe, nestrácajú
však svoju vymedzenú platnost. Syntéza tu zna-
mená pripájanie sa, pribúdanie zorných uhlov,
rozširovanie pohladu, odhafovanie stále váčšej
mnohostrannosti skutečnosti v protiklade k mo-
nizácii a absolutizácii. Objektivita sa chápe ako
pluralita. Mnohorozmernosť skutečnosti je gno-
zeologicky rekonštruovatelná, presvietitelná len
rovnorodým poznáním —· pluralitou metodických
postupov. Jednota mnohosti je rekonštruovatel-
ná syntetizáciou plurality pri zachovaní svoj-
bytnosti zložiek. To je možné len pri objektív-
nej nestrannosti prostriedkov poznania. Táto
„priezračnosť“ im zaručuje spolu s ich „skrom-
nosťou“ (obmedzením na čiastkovú stránku)
trvalú platnost. Ale tuto potenciu objektívnej
platnosti napíňajú jednotlivé metody až tým,
že vojdú do spolupráce, že sa stanů článkami
syntézy. Až vtedy získavajú svoj pravý zmysel.
Jednotlivé metody sa zúčastňujú na poznaní
zložitosti skutečnosti jednak tým, že sa špecia-
lizujú, jednak tým, že nezostávajú v izolácii,
že ich špecializácie smerujú k spoločnému cie-
l'u celkového pohladu, že sa špecializujú v zmysle
rovnocenného prispievania k mnohorozmernosti
globálneho poznania. Objektivita a hodnota par-
ciálnych metod spočívá tak v ich partikulárnos-
ti, ako aj v ich kooperácii.
Syntézu založenú na polyfónnosti stavia Laza-
rev do kontrastu s monizmom, ktorý sa snaží
postihnúť podstatu ako podstatná vlastnost die-
la. To, čo takýto monistický pohfad předkládá,
je len nakradením očakávanej podstatnej jed-
noty jednotou štylistickej frázy. Opak toho —
syntéza založená na pluralitě — má před sebou
opačný problém: nájsť vazbu zložiek, princip
súvislosti plurality. „V moderných výskumoch“,
píše autor, „je dóležité zachovat skutočnú rov-
nováhu medzi jednotlivými prvkami, zachovat
to, čo Francúzi definujú ako proportion bien
gardée.“53 Z hl’adiska pluralizmu nie je přijatel-
ná žiadna absolutizácia a podriadovanie, či by
už išlo o absolutizáciu formy, symboliky alebo
sociálneho vztahu umenia.
,,Ak bádáte!’“, dovodí Lazarev, ,,'kladie příliš
velký doraz na jeden aspekt výskumov, nevy-
hnutné dospeje k mylným, ak nie úplné fantas-
tickým návrhem.“54 Pravá syntéza sa javí ako
zrovnoprávnenie zložiek, spravedlivé určenie
sféry platnosti a rovnovážné rozdelenie pozor-
nosti každej z nich. Nájsť vztah metod tak, aby
bol adekvátny štruktúrovanosti predmetu skú-
mania, je hlavný ciel syntetického přístupu.
Polyfónia spolupráce metod, ako aj spojenie ich
výsledkov nemóže byť čistou pluralistickou adí-
ciou. Lazarev si je vědomý, že uskutočnenie pro-
gramu syntetického skúmania stojí před týmto
nefahkým problémom. Preto hovoří o potrebe
proporcionality: „V súčasných výskumoch ume-
nia je dóležitý objektivny přístup k pamiatke
a jej skúmanie z každého zorného uhla, pri za-
chovaní skutočných proporcií medzi róznymi
prvkami analýzy.“55 Syntetický postup teda
předpokládá nájdenie proporcionality zložiek,
ktorá by bola adekvátna reálnej štruktúrovanosti
skúmaného predmetu — ak nemá byť syntéza
vonkajškovou adíciou prístupov a výsledkov, ale
syntézou organickou a inherentnou skutočnosti.
Hoci nájdenie „skutočnej proporcionality“56
předpokládá zistenie reálnej štruktúry predme-
tu, a teda primarizáciu istej metody (analýzy
štruktúry); hoci ide o náročný program, pretože
ani vymedzenie štruktúry nesmie byť získané
a priori, navrhuje autor držať sa pri hfadaní
„skutočnej proporcionality“ zásady tolerancie:
odmietať absolutizáciu akéhokolvek přístupu
a ktorejkofvek zložky.
Druhou oporou pri hfadaní objektívnej poly-
fonie je podfa Lazareva pridržiavanie sa ově-
řitelných postupov, přísné dodržiavanie empi-
rickosti. Odmieta poznanie ako inštrumentálne
modelovanie. Objektivnost vidí ako empíriu, em-
píriu ako objektivnost. V druhej inštancii chápe
empíriu-oibjektivitu ako proporcionalizovanú
pluralitu, teda nie ako nečlenenú masu, ale ako
polyfónnu štruktúru. Lazarev vie, že pluralita,
polyfónnosť, rovnoprávnost metod je len pol
cesty k syntéze, že skutečná syntéza sa začína
až tam, kde sa nájde réalité zodpovedajúci prin-
sledkov špecializácií. Ide o syntézu, ktorá je za-
ložená na hlbokom přesvědčení o vedeckom po-
kroku v zmysle narastania a kumulácie poznat-
kov. Předpokládá polyfónnosť a simultánnu
platnost prístupov, ktoré vznikli sukcesívne.
Jednotlivé přístupy strácajú iba sebaabsoluti-
začný charakter, ktorý mávajú často v záujme
sebapresadenia pri svojom nástupe, nestrácajú
však svoju vymedzenú platnost. Syntéza tu zna-
mená pripájanie sa, pribúdanie zorných uhlov,
rozširovanie pohladu, odhafovanie stále váčšej
mnohostrannosti skutečnosti v protiklade k mo-
nizácii a absolutizácii. Objektivita sa chápe ako
pluralita. Mnohorozmernosť skutečnosti je gno-
zeologicky rekonštruovatelná, presvietitelná len
rovnorodým poznáním —· pluralitou metodických
postupov. Jednota mnohosti je rekonštruovatel-
ná syntetizáciou plurality pri zachovaní svoj-
bytnosti zložiek. To je možné len pri objektív-
nej nestrannosti prostriedkov poznania. Táto
„priezračnosť“ im zaručuje spolu s ich „skrom-
nosťou“ (obmedzením na čiastkovú stránku)
trvalú platnost. Ale tuto potenciu objektívnej
platnosti napíňajú jednotlivé metody až tým,
že vojdú do spolupráce, že sa stanů článkami
syntézy. Až vtedy získavajú svoj pravý zmysel.
Jednotlivé metody sa zúčastňujú na poznaní
zložitosti skutečnosti jednak tým, že sa špecia-
lizujú, jednak tým, že nezostávajú v izolácii,
že ich špecializácie smerujú k spoločnému cie-
l'u celkového pohladu, že sa špecializujú v zmysle
rovnocenného prispievania k mnohorozmernosti
globálneho poznania. Objektivita a hodnota par-
ciálnych metod spočívá tak v ich partikulárnos-
ti, ako aj v ich kooperácii.
Syntézu založenú na polyfónnosti stavia Laza-
rev do kontrastu s monizmom, ktorý sa snaží
postihnúť podstatu ako podstatná vlastnost die-
la. To, čo takýto monistický pohfad předkládá,
je len nakradením očakávanej podstatnej jed-
noty jednotou štylistickej frázy. Opak toho —
syntéza založená na pluralitě — má před sebou
opačný problém: nájsť vazbu zložiek, princip
súvislosti plurality. „V moderných výskumoch“,
píše autor, „je dóležité zachovat skutočnú rov-
nováhu medzi jednotlivými prvkami, zachovat
to, čo Francúzi definujú ako proportion bien
gardée.“53 Z hl’adiska pluralizmu nie je přijatel-
ná žiadna absolutizácia a podriadovanie, či by
už išlo o absolutizáciu formy, symboliky alebo
sociálneho vztahu umenia.
,,Ak bádáte!’“, dovodí Lazarev, ,,'kladie příliš
velký doraz na jeden aspekt výskumov, nevy-
hnutné dospeje k mylným, ak nie úplné fantas-
tickým návrhem.“54 Pravá syntéza sa javí ako
zrovnoprávnenie zložiek, spravedlivé určenie
sféry platnosti a rovnovážné rozdelenie pozor-
nosti každej z nich. Nájsť vztah metod tak, aby
bol adekvátny štruktúrovanosti predmetu skú-
mania, je hlavný ciel syntetického přístupu.
Polyfónia spolupráce metod, ako aj spojenie ich
výsledkov nemóže byť čistou pluralistickou adí-
ciou. Lazarev si je vědomý, že uskutočnenie pro-
gramu syntetického skúmania stojí před týmto
nefahkým problémom. Preto hovoří o potrebe
proporcionality: „V súčasných výskumoch ume-
nia je dóležitý objektivny přístup k pamiatke
a jej skúmanie z každého zorného uhla, pri za-
chovaní skutočných proporcií medzi róznymi
prvkami analýzy.“55 Syntetický postup teda
předpokládá nájdenie proporcionality zložiek,
ktorá by bola adekvátna reálnej štruktúrovanosti
skúmaného predmetu — ak nemá byť syntéza
vonkajškovou adíciou prístupov a výsledkov, ale
syntézou organickou a inherentnou skutočnosti.
Hoci nájdenie „skutočnej proporcionality“56
předpokládá zistenie reálnej štruktúry predme-
tu, a teda primarizáciu istej metody (analýzy
štruktúry); hoci ide o náročný program, pretože
ani vymedzenie štruktúry nesmie byť získané
a priori, navrhuje autor držať sa pri hfadaní
„skutočnej proporcionality“ zásady tolerancie:
odmietať absolutizáciu akéhokolvek přístupu
a ktorejkofvek zložky.
Druhou oporou pri hfadaní objektívnej poly-
fonie je podfa Lazareva pridržiavanie sa ově-
řitelných postupov, přísné dodržiavanie empi-
rickosti. Odmieta poznanie ako inštrumentálne
modelovanie. Objektivnost vidí ako empíriu, em-
píriu ako objektivnost. V druhej inštancii chápe
empíriu-oibjektivitu ako proporcionalizovanú
pluralitu, teda nie ako nečlenenú masu, ale ako
polyfónnu štruktúru. Lazarev vie, že pluralita,
polyfónnosť, rovnoprávnost metod je len pol
cesty k syntéze, že skutečná syntéza sa začína
až tam, kde sa nájde réalité zodpovedajúci prin-