DOI Artikel:
Bartošová, Zuzana: Slovenské sochárstvo 1945-1948
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0143
31
vota. Primitivizujúce tvary dětských postavičiek
Dievčatiek s naoko prostými atribútmi, ktoré
znovu pripomínajú situovanie člověka a jeho
údělu kdesi v priesečníku prírody a civilizácie,
rozvíjajú tento obsah na hranici baladičnosti
v pocitovej rovině, akú poznáme z grafiky Uh-
rových generačných súputníkov.
V súvislosti s robustnou formou Uhrových
sôch a plastik, zjednodušenou v niektorých prí-
padoch smerom k archetypálnemu znaku, sa
celkom logicky vynárajú náváznosti na Brancu-
siho dielo; autor sa z obdivu k němu i verejne
vyznal.6 Záměrná „neumelosť“ plastik vytvoře-
ných ešte před Uhrovým pařížským pobytom
r. 1946 však odkazuje i na hlbšie zdroje —
Gauguinove reliéfy z tahitského obdobia stoja
na začiatku cesty, ktorá pre moderně umenie
objavila bohaté inšpiračné zdroje v umění prí-
rodných národov, na ktoré jednoznačné platia
iné než klasické estetické kritériá, podobné ako
na každý neškolený výtvarný přejav. Uher svo-
jím cyklom Zem přesadil tento další, v reláciách
slovenského výtvarného umenia v podstatě an-
tiartistný princip v polohe umělecky zrelého
vlastného sochárskeho programu. Osobným
střetnutím s Brancusim a s jeho dielom si po-
tvrdil správnost svojho smerovania. V celku
slovenského výtvarného umenia všetky dovte-
dajšie vázby na 1’udový, či možno skór rusti-
kálny alebo neškolený výtvarný přejav, ak od-
hliadneme od prvotnej, tematickej roviny, nies-
li sa najmä v rovině estetizujúcej (Fulla), alebo
poetizujúcej (Semian).
Celkom iného rodu sú poměrně málo známe
a takmer vóbec nepublikované plastiky Vincen-
ta Hložníka z rokov 1947—1948. Možno pozna-
menat, že nie sú v štyridsiatych rokoch jediným
pokusom grafika či maliara o sochárske vyjád-
řeme. Z roku 1944 je například Dubayova Hla-
va, ktorú možno situovat na pomedzie Uhrovho
robustného a Semianovho naivizujúceho pre-
javu. Sediaca žena so zakloněnou hlavou, Hlava
ženy, Leda, Matka s dieťaťom, Toaleta, ale
okrem týchto intímnych a ženských motívov aj
motivy pracovně (dva varianty kfačiaceho baní-
ka) poukazujú na zretelnú a v našom sochárstve
úplné ojedinelú inšpiráciu neskorým kubizmom
parížskej školy.7 Tieto plastiky, súvisiace s vte-
dajším Hložníkovým maliarskym programom,
splňajú všetky kompozičně a priestorové náro-
ky, ktoré sa kladů na zrelý plastický přejav.
Možno právě to, že umelec ich vytvořil jemu
nezvyklou technikou, mu dávalo možnost slo-
bodného a nezávázného vyjadrenia.
Obraz situácie v slovenskej plastike sledova-
ného obdobia dotvárajú drobné komorné plasti-
ky Jána Hučka s folklórnou a žánrovou tema-
tikou, a ženské figúry Otakara Cičátku. Obaja
sa věnovali aj plastikám s pracovnou tematikou.
V tomto období nastupuje ako výrazný talent
předčasné zosnulý Justin Hrčka, známy najmä
svojou portrétnou tvorbou a spoluprácou so so-
chárom Jánom Koniarom pri realizovaní jeho
modelov do kameňa. František Petrašovič ďalej
rozvíja osobitnú podobu svojho sochárskeho ná-
zoru, v ktorom expresívny výraz nesie lapidár-
ny tvar. Rudolf Hornák, v tomto čase už zrelá
sochárska osobnost, pokračuje vo svojej tvorbě
výrazné civilistickej orientácie a Andrej Peter
sa už v tomto období venuje výlučné medai-
lérskej tvorbě.
Pre slovenské sochárstvo bolo krátké obdobie
štyroch povojnových rokov, ktorým je věnova-
ná štúdia, obdobím bohatým na závažné, i keď
nie početné, sochárske činy. Ako celok sa so-
chárstvo skór než na rozvíjanie už nastolených
tradicii orientovalo na vytváranie tradicii no-
vých, zodpovedajúcich novej spoločenskej situá-
cii v očakávaní dalších závažných společenských
zmien. Takto možno charakterizovat maximál-
ně úsilie oboch vedúcich sochárov tohto obdo-
bia, Jozefa Kostku a Rudolfa Pribiša, aby po
novom zvládli náročné monumentálně památ-
níkové realizácie, rovnako ako vyzretý nástup
ďalšej sochárskej osobnosti, Rudolfa Uhra.
S konkrétným záujmom o civilistickú te-
matiku či folklórně motivy, s témami súvisiaci-
mi s radostnou oslavou mierového života, frek-
ventovanými v maliarstve, kresbe a grafike toh-
to obdobia, rezonovalo sochárstvo, právě pre
náročnost spomenutých úloh, menej. Jozef Kost-
ka i Rudolf Pribiš však nadviazali na to naj-
lepšie zo svojej tvorby predchádzajúceho ob-
dobia.
vota. Primitivizujúce tvary dětských postavičiek
Dievčatiek s naoko prostými atribútmi, ktoré
znovu pripomínajú situovanie člověka a jeho
údělu kdesi v priesečníku prírody a civilizácie,
rozvíjajú tento obsah na hranici baladičnosti
v pocitovej rovině, akú poznáme z grafiky Uh-
rových generačných súputníkov.
V súvislosti s robustnou formou Uhrových
sôch a plastik, zjednodušenou v niektorých prí-
padoch smerom k archetypálnemu znaku, sa
celkom logicky vynárajú náváznosti na Brancu-
siho dielo; autor sa z obdivu k němu i verejne
vyznal.6 Záměrná „neumelosť“ plastik vytvoře-
ných ešte před Uhrovým pařížským pobytom
r. 1946 však odkazuje i na hlbšie zdroje —
Gauguinove reliéfy z tahitského obdobia stoja
na začiatku cesty, ktorá pre moderně umenie
objavila bohaté inšpiračné zdroje v umění prí-
rodných národov, na ktoré jednoznačné platia
iné než klasické estetické kritériá, podobné ako
na každý neškolený výtvarný přejav. Uher svo-
jím cyklom Zem přesadil tento další, v reláciách
slovenského výtvarného umenia v podstatě an-
tiartistný princip v polohe umělecky zrelého
vlastného sochárskeho programu. Osobným
střetnutím s Brancusim a s jeho dielom si po-
tvrdil správnost svojho smerovania. V celku
slovenského výtvarného umenia všetky dovte-
dajšie vázby na 1’udový, či možno skór rusti-
kálny alebo neškolený výtvarný přejav, ak od-
hliadneme od prvotnej, tematickej roviny, nies-
li sa najmä v rovině estetizujúcej (Fulla), alebo
poetizujúcej (Semian).
Celkom iného rodu sú poměrně málo známe
a takmer vóbec nepublikované plastiky Vincen-
ta Hložníka z rokov 1947—1948. Možno pozna-
menat, že nie sú v štyridsiatych rokoch jediným
pokusom grafika či maliara o sochárske vyjád-
řeme. Z roku 1944 je například Dubayova Hla-
va, ktorú možno situovat na pomedzie Uhrovho
robustného a Semianovho naivizujúceho pre-
javu. Sediaca žena so zakloněnou hlavou, Hlava
ženy, Leda, Matka s dieťaťom, Toaleta, ale
okrem týchto intímnych a ženských motívov aj
motivy pracovně (dva varianty kfačiaceho baní-
ka) poukazujú na zretelnú a v našom sochárstve
úplné ojedinelú inšpiráciu neskorým kubizmom
parížskej školy.7 Tieto plastiky, súvisiace s vte-
dajším Hložníkovým maliarskym programom,
splňajú všetky kompozičně a priestorové náro-
ky, ktoré sa kladů na zrelý plastický přejav.
Možno právě to, že umelec ich vytvořil jemu
nezvyklou technikou, mu dávalo možnost slo-
bodného a nezávázného vyjadrenia.
Obraz situácie v slovenskej plastike sledova-
ného obdobia dotvárajú drobné komorné plasti-
ky Jána Hučka s folklórnou a žánrovou tema-
tikou, a ženské figúry Otakara Cičátku. Obaja
sa věnovali aj plastikám s pracovnou tematikou.
V tomto období nastupuje ako výrazný talent
předčasné zosnulý Justin Hrčka, známy najmä
svojou portrétnou tvorbou a spoluprácou so so-
chárom Jánom Koniarom pri realizovaní jeho
modelov do kameňa. František Petrašovič ďalej
rozvíja osobitnú podobu svojho sochárskeho ná-
zoru, v ktorom expresívny výraz nesie lapidár-
ny tvar. Rudolf Hornák, v tomto čase už zrelá
sochárska osobnost, pokračuje vo svojej tvorbě
výrazné civilistickej orientácie a Andrej Peter
sa už v tomto období venuje výlučné medai-
lérskej tvorbě.
Pre slovenské sochárstvo bolo krátké obdobie
štyroch povojnových rokov, ktorým je věnova-
ná štúdia, obdobím bohatým na závažné, i keď
nie početné, sochárske činy. Ako celok sa so-
chárstvo skór než na rozvíjanie už nastolených
tradicii orientovalo na vytváranie tradicii no-
vých, zodpovedajúcich novej spoločenskej situá-
cii v očakávaní dalších závažných společenských
zmien. Takto možno charakterizovat maximál-
ně úsilie oboch vedúcich sochárov tohto obdo-
bia, Jozefa Kostku a Rudolfa Pribiša, aby po
novom zvládli náročné monumentálně památ-
níkové realizácie, rovnako ako vyzretý nástup
ďalšej sochárskej osobnosti, Rudolfa Uhra.
S konkrétným záujmom o civilistickú te-
matiku či folklórně motivy, s témami súvisiaci-
mi s radostnou oslavou mierového života, frek-
ventovanými v maliarstve, kresbe a grafike toh-
to obdobia, rezonovalo sochárstvo, právě pre
náročnost spomenutých úloh, menej. Jozef Kost-
ka i Rudolf Pribiš však nadviazali na to naj-
lepšie zo svojej tvorby predchádzajúceho ob-
dobia.