Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1984

Page: 37
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1984/0149
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
37

v modifikáciách bližších skór českému poetizmu
ako principem surrealistickej estetiky (František
Malý, Imro Weiner-Král’, Ester Šimerová). Pří-
klady racionálnej a intelektuálnej korekcie
Fullu a Galandu našli po matissovskom pouče-
ní Neváná a picassovskom Matějku odozvu až
u niektorých příslušníkův generácie druhej svě-
tověj vojny. Nie je to inak ani s expresívnymi
tendenciami. Po významnej úlohe, pripisovanej
Benkovi a Bazovskému a málo zohladnenej
u Palugyaya, doslovné vtrhne do slovenského
umenia dielo Kolomana Sokola, doložitelné ně-
meckým expresionizmom a novou vecnosťou
(Grbszom a Dixom). Na trochu inom póle — no
sociálnymi východiskami nie vzdialenom — vy-
rastie dielo Edmunda Gwerka, Konstantina
Bauera a Viliama Ruttkayho-Nedeckého. Po
roku 1936 nadobúdajú expresívnu silu najmä
vyznania Jána Mudrocha a Cypriána Majerní-
ka. Ak Sokol našiel poučenie v nemeckom umě-
ní, Mudrochovo a Majerníkovo akcentovanie
prezrádza iné kořene — v španielskej a fran-
cúzskej sociálně angažovanej tvorbě (Goya, Dau-
mier, u Mudrocha aj Rouault). V týchto přepi-
sech nadviaže na Majerníka predovšetkým Vin-
cent Hložník. V stupňovaní dramatického ob-
sahu a výrazu sa Hložníkovi najviac přiblížil
Ján Novák. Z expresívneho základu vyrastie aj
tvorba Viliama Chrněla (najmä povojnové měs-
ta a krajiny).
Po roku 1945 narastá túžba rozviesť to, na čo
slovenské umenie dovtedy reagovalo len velmi
málo. Právě v tomto období dochádza k Hlož-
níkovmu disciplinovaniu póvodných expresív-
nych východísk a k budovaniu obrazu pevnou
osnovou kompozície a lineárneho tvaru. V pred-
chádzajúcom vývine slovenského umenia boli
takéto snahy blízké len konštrukčnému a farbo-
vému zvažovaniu Fullu a tvarovému brusičstvu
Galandu. Otvorenejšie než kedykolvek predtým
sa prejavia kontakty so súvekým európskym u-
mením, najmä s tvorbou Pabla Picassa a demo-
kratických Španielov (Vinésa, Borésa, Clavého,
Condoyho, Domingueza a i.).7 V komparativně
doložitelných picassovských filiáciách dochádza
k charakteristickému fazetovaniu, násobeniu
a zrátavaniu tvarov, vymedzených pevnou
kontúrou. Z domácích umelcov existujú

hlbšie súvislosti s Nevanom a Matej kom,
ktorý ešte před rokom 1945 anticipuje tieto 'vý-
chodiska. Najmä svojim nadviazaním na Picas-
sa,8 Vinésa a Pignona (Odpočívajúca žena, Žena
na balkóne, 1944).9 Vrcholením procesu discip-
linovania tvorby sú série civilistických motívov
z rokov 1948—1950 (železničně stanice, benzí-
nové pumpy, pohlady na perifériu). Pevná čiara
nedefinuje už len tvar, ale spája s dokonalou
presnosťou a uváženosťou všetky zložky kom-
pozície. Touto etapou vrcholia snahy, ktoré
znamenajú taký výrazný přínos a vklad do vý-
vinu slovenského umenia. Z iného výhonku sa
odvinie maliarske a kresliarske dielo Ernesta
Zmetáka, zachovávajúce svojou disciplínou viac
věrnost cézannovskej a pocézannovskej tradicii
v tom najlepšom slova zmysle. Napokon, strohá
logika pevnej skladby a vychádzanie priamo
z konštrukčnej osnovy a geometrického jadra
objemu sú u něho dotiahnuté najďalej a naj-
dóslednejšie.
Už pri priebežnom štúdiu slovenskej kresby
20. storočia vidno, že kresba ako samostatný
výtvarný přejav nemá hlbšie a silnejšie záze-
mie. Napriek tomu, už koncom dvadsiatych ro-
kov je tu niekofko nesporné zrelých kresliar-
skych individualit. V dvoch základných tenden-
ciách — expresívneho a racionálneho smerova-
nia si ich aspoň náčrtom připomeňme.
V prvej vývinovej linii možno o kresbe ako
samostatnom prejave vravieť už pri improvizo-
vaných kresbičkách Miloša A. Bazovského z ro-
kov 1925—1926 (záprahy, ženy pri prievoze),
no predovšetkým pri kresbe tridsiatych rokov,
plnej spontánnosti, emocionálnej sily a monu-
mentalizačného cítenia. V tomto období sa Ba-
zovskému najviac přiblížil Zolo Palugyay, kte-
rého kresbový přínos (v rozpäti od gauguinov-
skej velkorysosti až k bohatosti výrazov umel-
cov skupiny Der blaue Reiter) sa docenil len
nedávno.10 Osobitné miesto pri poukaze na ex-
presívne východiská patří Kolomanovi Sokolo-
vi a Cypriánovi Majerníkovi. Ak Sokol (začiat-
kom tridsiatych rokov vlastně jediný výrazný
grafik a kresliar) svojou dramatickou a výbuš-
nou kresbou zohladňuje všetky cnosti a rýdzo-
sti kresby, prezrádzajúcej dokladné oboznáme-
nie sa s kresbou Kirchnera a Schmidta-Rottluf-
loading ...