Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

38

fa, Majerníkova temperamentná kresba štetcom
tušom je už viac maliarskejšia (spomeňme len
daumierovských jazdcov alebo Don Quijotov).
Na viacerých bratislavských poslucháčov (Chrně-
la, Nováka, Dubaya a i.) nemalým podielom za-
pósobila Mudrochova kresba perom a štetcom
tušom, prinášajúca po roku 1936 nové intuitiv-
né a dynamické hodnoty. Nie je bez zaujíma-
vosti, že po cézannovských kúpaniach a krátkom
intermezze kubistickej fazetácie (1934—1935)
siahne Mudroch s oblubou po Georgesovi Rou-
aultovi, a právě ním sprostredkovaná akási
rouaultovsko-mudrochovská syntéza výrazné
ovplyvní začiatky kresliarskej práce spomína-
ných umelcov. Zo sochárov — v tejto polari-
zácii — věnoval vari najdóslednejšie pozornost
vol’nej kresbe Jozef Kostka. Od utečencov až
po balady sa vinie jeho čisté, intuitivné vyzná-
me.
Eahkosťou písania tvaru, disciplínou linie
a vybrúsenosťou kompozície vo zvažovaní kla-
sicizmu a kubizmu, dovtedy v slovenskej kresbe
takmer neznámých hodnot, preberá na seba ini-
ciativu predovšetkým Mikuláš Galanda. Kresby
ceruzou a perom nadobúdajú kvalitativně vzo-
pätie najmä po roku 193611 vo velkolepo písa-
ných objemoch ženských torz, madon a motívov
matky s dieťaťom. Galandovmu hladaniu je naj-
bližšia kresba Eudovíta Fullu, oproti velkorysej
skladobnosti Galandovej linie a tvaru však kon-
štrukčnejšia a rytmizovanejšia (prezrádza napo-
kon aj iné východiská — v Noldem, Feininge-
rovi, ale aj v Kleeovi). V rešpektovaní základ-
ného pevného tvaru a disciplíny tvořivého pro-
cesu tvoria Galandove a Fullove kresby jedno
z najcennějších východísk pri posudzovaní ra-
cionálnych hladaní v slovenskej kresbe a ich
radikálneho nastolenia u časti generácie druhej
světověj vojny (vo vývinovej nadváznosti na
Fullovo dielo najmä Ernest Zmeták). Povojnové
hladanie časti generácie (Vincenta a Ferdinan-
da Hložníka) stimulujú potom bezprostredne
zasa Matějka a Neván.12
Kresba ako samostatný výtvarný přejav sa
však stala neodmyslitelnou súčasťou hladania
až v tvorbě maliarov generácie druhej světověj
vojny. Rozpätie, v akom sa rozvíjala, sme na-
črtli v úvodných častiach tejto kapitoly. Sústre-


1. a. Vincent Hložník: Zátišie s citrónem, olej, 1949.
Foto F. Hideg.

dîme sa preto teraz na problematiku individu-
álnych tvořivých procesov a na celkový přínos
jednotlivcov do slovenskej kresby druhej polo-
vice 20. storočia.
Kresba Vincenta Hložníka spravila svoje pr-
vé kročky na lávke expresívneho smerovania.
Na lávke světa vyhnancov, utečencov, alebo cir-
kusákův — tragických clownov, harlekýnov či
krasojazdkýň. Raz ako symbol vojnového niče-
nia a jeho tragických dósledkov, inokedy ako
symbol slobodného člověka. Bližšie nedefinova-
telné postavy sa dostávajú do vyhrotených kon-
trastov. Osamělé a opuštěné ženy v kaviarni nie
sú zasa vzdialené rouaultovským neviestkam.
Ak však Rouaultove ženy „představuji! 1’udskú
drámu a sú obžalobou spoločnosti, ktorá zneuc-
tila dóstojnosť ženy“,13 Hložníkova žena neža-
luje len spoločnosť, ale personifikuje v sebe
tragiku samoty a ničenia, obáv a beznádeje.
Prúdy cirkusových jazdcov a skupiny osamělých
hudobníkov vytvárajú opačnú rovinu symbolov
— straty slobody a nezávislosti. V alegóriách
piety alebo golgoty prelínajú sa božské a l’ud-
ské zákony. Boh je človekom a Mária ženou.
Oplakávajúcou nie Krista, ale člověka, popra-
veného a zavražděného. Silnému sociálnemu ak-
centu a tragickým pripomienkam zodpovedá aj
expresívnosť výrazu, stupňovaná dramatickým
kontrastem deformovaných tvarov a postáv.
Hložník teda už tu nepriamo nadviaže na tra-
díciu sokolovskej sociálně vyhrotenej tvorby.