Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

18

Karol Velký, 8. stör. n. I. Repro O. Šilingerová


V chaose událostí, vpádov, prepletania vply-
vov neboli priaznivé podmienky pře portrétně
umenie ani v kresťanskom, ani v pohanskom
svete. Predsa však nachádzame ojedinělé pa-
miatky podobizní. Svedčia o nezmenitelnej po-
třebě zachytit’ fyzický zjav jednotlivca, ktorá
nezaniká ani v prostředí nepriaznivom pre jeho
sebauvedomenie a pocit významu. Okrem skle-
ného medailónu s rodinným portrétom zo 4.-5.
storočia (Múzeurn v Bresoii), ktorý je oživením
tradicie fajjúmskych portrétov, a kamey so zob-
razením cisárskeho panovnického páru (Rotschil-
dova zbierka) objavuje sa panovnicky portrét
prekvapujúco aj v barbarskom umění, ako o tom
svědčí kamenná hlava ostrogótskeho krála. Ne-
skoroantické umenie tu dalo základ stylizova-
nému, napriek tomu výrazom živému spodobe-
niu konkrétnej tváře. Z rovnakého prameňa
čerpal o dve storočia neskór aj tvorca jazdeckej
sochy Karola Velkého,53 aj autoři mladších mi-

niatúrnych portrétov otonských vládcov. Hlava
ostrogótskeho krála je najbližšie k 4. storočiu,
k expresívnemu, zabstraktnenému Konštantí-
novmu portrétu. Socha Karola Velkého je trans-
formáciou římských monumentálnych památní-
kov do drobných rozmerov.54 Možnost glorifi-
kačnej funkcie pri jazdeckých sochách je mini-
málna.55 Malé rozměry dávajú soške Karola
Velkého,súkromný ráz.
V ešte menších, miniatúrnyoh rozmeroch sú
vyhotovené početné otonské cisárske portréty.56
Tvoria súčasť náboženských knih, t. j. umiestne-
né sú do posvátného priestoru. Umiestnením
svojich portrétov sa panovníci dávali zbožštiť a
súčasne i zvěčnit. Glorifikácia však neprebieha
vo vztahu k širšiemu okruhu ludí, ale k bohu.
Tým majú panovnické portréty zdanlivo sú-
kromný ráz (nie sú určené širšej veřejnosti),
ich účelom je však najmá zbožštenie a zvečnenie
panovníka jeho zaradením do nadpozemského
světa. S tým súvisí aj značné výrazná cha-
rakterizačná snaha otonských portrétov: do
„božej říše“ majú uviesť konkrétného člověka,
určitého veku a jedinečných, nezaměnitelných
črt.
Otonské umenie sa svojím kultom panovníka
a spósobom jeho portrétovania přiblížilo nesko-
roantickému výtvarnému prejavu. Základné
funkcie však už vyrastajú z kresťanskej viery.
S konsolidáciou křesťanstva, upevněním feu-
dálnej a cirkevnej štruktúry a vytvořením jed-
notnej cirkevnej hierarchie s centrom v Říme
sa zjednocuje aj výtvarný přejav. Augustinovo
učenie tvoří jeho pevný základ — zmyslovo po-
li atelná skutočnosť je len prostredníkom medzi
veriacim a pravdivou božskou skutočnosťou.
Pravda sa nedá poznat zmyslami, ktoré sú len
menejcenným a zavádzajúcim nástrojom. Ume-
nie sa obracia k štylizácii a abstrakcii, aby
uniklo mámeniu zmyslov a bolo výrazom skry-
tého, všetko postihujúceho poriadku. Námetom
románského umenia sú predovšetkým nábožen-
ské motivy, len zriedkavo světské. Zobrazenie
fudskej postavy je vždy len identifikačné. Zob-
razenia Krista, apoštolov, svátých a svátíc mož-
no určit’ na základe atribútov, připadne kon-
textu. Tým sa vykryštalizované křesťanské ume-