DOI issue:
Nr. 1
DOI article:Bakošová, Jindra: Metamorfózy portrétu
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0039
35
a nenechávajú pozadiu velkú úlohu. Kde sú fi-
gúry umiestnené v krajině alebo architektúre,
je všetko podriadené ich centrálnej úlohe a smě-
ruje k jej zdórazneniu. Aj portrétovanie zváčša
en face poukazuje na úzký vztah k predchá-
dzajúcemu obdobiu. Mágia priameho pohïadu
nechává tváři ústrednú úlohu. Predsa sa však
v tvorbě tohto maliara objavujú diela, v ktorých
romantizujúca krajina, do ktorej je model za-
sadený, strhává diváka svojou prenikavou ma-
liarskosťou. I tu badat prvok procesu vedúceho
k potlačeniu významu portrétovanej osoby.
Najvýraznejšia je táto tendencia azda v nie-
ktorých Rembrandtovýoh portrétoch. Maliar po-
užíval jeden farebný tón a zvláštny spósob roz-
vrhnutia světla a tieňa na vytvorenie atmosféry,
zjednocujúcej jednotlivé časti obrazu. Tvář por-
trétovaného sa rozplývá v šerosvitnom prostře-
dí.113
Podobný princip sa objavuje i v sochárstve.114
Bernini vytvořil sochársky barokový portrét vo
forme busty,115 ktorý vyjadřuje „azda najjas-
nejšie barokové principy portrétneho umenia“
(E. Battisti).116 Tvář je idealizovaná, plná nad-
neseného výrazu. Bernini chcel v člověku spo-
dobiť to, čo je „vznešené a velké“. V skutečnosti
podriadil aj podobu člověka barokovému dyna-
mizmu. Tvář rovnako ako rozviate vlasy nesú
dramatický náboj. Tak ako bola póza portréto-
vaného v renesancii pokojná, až nehybná, a
tým viac sa stávala významovým centrom, je
u G. L. Berniniho všetko v pohybe. Portrétova-
ný je spodobený v mohutnom geste. Nemá byť
vyjádřené jeho duchovno, ale idea činov, deja,
události. To všetko v podstatě vóbec nezávisí od
modelu a jeho reálných skutkov. Glorifikácia
sa od zobrazeného do značnej miery odpútava.
Deje sa len prostredníctvom významného umě-
leckého diela, označeného ako zobrazený. Po-
dobné ako v Rubensovom cykle Márie Medicej-
skej, ani v Berniniho bustách nezáleží na zvěč-
nění skutočnej podoby panovníka alebo iného
člena dvora. Objednávatel’ sa tu musí stotožniť
s kultom umenia a nechať sochára, aby jeho
podobu přetavil ako neoddelitefnú časf celku
(o ktorom verí, že bude taký kvalitný, že už sám
osebe prinesie slávu), kde sa táto podoba pod-
riadi rovnakým princípom ako vlajúca drapéria
Rembrandt van Rijn: Sediaci starec, 1652. Repro O.
Silingerová
Gianlorenzo Bernini: Ludovit XIV., 1665. Repro O. Si-
lingerová
a nenechávajú pozadiu velkú úlohu. Kde sú fi-
gúry umiestnené v krajině alebo architektúre,
je všetko podriadené ich centrálnej úlohe a smě-
ruje k jej zdórazneniu. Aj portrétovanie zváčša
en face poukazuje na úzký vztah k predchá-
dzajúcemu obdobiu. Mágia priameho pohïadu
nechává tváři ústrednú úlohu. Predsa sa však
v tvorbě tohto maliara objavujú diela, v ktorých
romantizujúca krajina, do ktorej je model za-
sadený, strhává diváka svojou prenikavou ma-
liarskosťou. I tu badat prvok procesu vedúceho
k potlačeniu významu portrétovanej osoby.
Najvýraznejšia je táto tendencia azda v nie-
ktorých Rembrandtovýoh portrétoch. Maliar po-
užíval jeden farebný tón a zvláštny spósob roz-
vrhnutia světla a tieňa na vytvorenie atmosféry,
zjednocujúcej jednotlivé časti obrazu. Tvář por-
trétovaného sa rozplývá v šerosvitnom prostře-
dí.113
Podobný princip sa objavuje i v sochárstve.114
Bernini vytvořil sochársky barokový portrét vo
forme busty,115 ktorý vyjadřuje „azda najjas-
nejšie barokové principy portrétneho umenia“
(E. Battisti).116 Tvář je idealizovaná, plná nad-
neseného výrazu. Bernini chcel v člověku spo-
dobiť to, čo je „vznešené a velké“. V skutečnosti
podriadil aj podobu člověka barokovému dyna-
mizmu. Tvář rovnako ako rozviate vlasy nesú
dramatický náboj. Tak ako bola póza portréto-
vaného v renesancii pokojná, až nehybná, a
tým viac sa stávala významovým centrom, je
u G. L. Berniniho všetko v pohybe. Portrétova-
ný je spodobený v mohutnom geste. Nemá byť
vyjádřené jeho duchovno, ale idea činov, deja,
události. To všetko v podstatě vóbec nezávisí od
modelu a jeho reálných skutkov. Glorifikácia
sa od zobrazeného do značnej miery odpútava.
Deje sa len prostredníctvom významného umě-
leckého diela, označeného ako zobrazený. Po-
dobné ako v Rubensovom cykle Márie Medicej-
skej, ani v Berniniho bustách nezáleží na zvěč-
nění skutočnej podoby panovníka alebo iného
člena dvora. Objednávatel’ sa tu musí stotožniť
s kultom umenia a nechať sochára, aby jeho
podobu přetavil ako neoddelitefnú časf celku
(o ktorom verí, že bude taký kvalitný, že už sám
osebe prinesie slávu), kde sa táto podoba pod-
riadi rovnakým princípom ako vlajúca drapéria
Rembrandt van Rijn: Sediaci starec, 1652. Repro O.
Silingerová
Gianlorenzo Bernini: Ludovit XIV., 1665. Repro O. Si-
lingerová