DOI issue:
Nr. 1
DOI article:Bakošová, Jindra: Metamorfózy portrétu
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0043
39
Samostatným druhom portrétu, ktorý sa v 18.
storočí stává velmi oblubeným a ktorého oblu-
ba trvá do polovice 19. storočia, je miniatúrna
podobizeň.133 Štýlovo je poplatná a súvisí so
všetkými uvedenými prúdmi — znova podlá
objednávatela. Použitá maliarska technika, mal-
ba jemnými štetcami na hladkú (slonovinovú
alebo pergamenová) plochu, často za použitia
zváčšovacích skiel, vytvára však jedinečný cha-
rakter tohto druhu malby.
Portrétna miniatúra má iba súkromné zame-
ranie. Spomienková funkcia je základná. Zin-
tímnenie podobizně až k drobnému formátu sú-
visí nepochybné s dobovou zálubou v malých
predmetoch (porcelánové figúrky a pod.), prie-
storoch výlučné súkromnej povahy, s celkovým
odklonom od pompéznosti vrcholného baroka.
Súčasne zodpovedá aj móde galantných tajom-
stiev. Táto podobizeň sa tak rozšířila, že přestala
byť len súčasťou interiéru, ale dopíňala v podo-
bě miniatúrnej malby (ako šperk) oděv, při-
padne patřila medzi tie drobné věci, ktoré 1'udia
nosia vždy so sebou. V tomto zmysle je minia-
túra predchodkyňou fotografie, ktorá sa po po-
lovici 19. storočia (po začiatočných pokusoch
s obrazovým formátom) ustáli na malom, pre-
nosnom formáte.
Osemnáste storočie připravilo pódu pre obja-
venie fotografie aj pokusmi o mechanickú re-
produkciu podoby. Boli to v druhej polovici
storočia oblubené, strojovo zhotovované „sil-
houettes“, najmä však používanie camery ob-
scury na prenesenie podoby na plochu, kde sa
dala mechanicky obkresliť. Pri týchto pokusoch
portrét nadobúda iné kvality: hlavnou hodnotou
sa stává přesný opis člověka v jeho vonkajšom
zj ave.134
Začiatkom 19. storočia prekvital najmä ofi-
ciálny portrét. Jeden jeho pól tvořili Goyove
diela, nezávislé od estetickej doktríny klasicizmu
koncom 18. storočia a cisárskeho neoklasicistic-
kého začiatku 19. storočia. Druhů, velmi po-
četné zastúpenú polohu ceremoniálneho portrétu
tvoria diela, ktoré vznikli na oslavu Napoleo-
na;135 on sám spoluurčoval ich výtvarnú podobu.
Bonaparte žiadal, aby sa z obrazu vylúčila „rea-
listická imitácia, karikatúrna deformácia, ale aj
také výrazy vášně, ktoré znetvorujú tvář a tělo
vháňajú do neprirodzených póz, oberajúc ho
o krásné kontúry, ktoré má, keď odpočívá“ (E.
Battisti). Napoleon teda od portrétu žiadal úplnú
idealizáciu, bez vzťahu k reálným črtám a psy-
chickému životu zobrazeného. Realizovat sa
mala ideálna, vykonštruovaná podoba panovní-
ka, zhotovená už vopred nie ako portrét, ale ako
památník. Napoleonové názory na portrét istot-
ne vyjadřovali túžbu takmer každého objedná-
vateli — dať sa zvěčnit čo najkrajšie a najho-
nosnejšie. Vyrastali však organicky aj z celého
klasicistického výtvarného cítenia, formovaného
túžbou tvoriť bezchybnú krásu; napr. Lessing
vyobcoval portrét z oblasti umenia, lebo videi
nepřekonatelný rozpor medzi zachytením jedi-
nečnej podoby člověka a ideálnym krásnom,
ktoré podlá něho málo byť základom výtvarnej
tvorby. Winckelmann zasa dúfal, že umelec
móže vytvořit krásno, aj keď pozoruje nešťastné
úsilie prírody.136 Všetky tieto zásady sa uplatnili
len v oficiálnom napoleonskom portréte. V sú-
kromných portrétoch sa uplatňoval realizmus aj
u hlavného představiteli klasicistického prúdu
J. L. Davida.137
Za najváčšieho portretistu 19. storočia sa po-
kládá J. D. Ingres.138 Vedel zachytit reálnu po-
dobu — lebo tajomstvo krásy spočívá podlá něho
v reálnosti — s idealizáciou vyplývajúcou z „vnú-
tornej“ potřeby krásy.139 Přijal mnohé podněty
z umenia 16. storočia. Predsa však ani tam, kde
pod vplyvom vrcholnej renesancie používá von-
kajšie znaky reprezentatívneho portrétu, ne-
opúšťa pódu súkromného portrétu, ktorého je-
diným a akýmsi „prirodzeným“ cielom (v zmys-
le pochopenia modelu a jeho zobrazenia) je
uchovanie krásného, přitom však jedinečného
lidského zjavu v celistvosti jeho fyzického a
psychického bytia.
Proti klasicizmu, inšpirovanému antikou nie-
len z formálnej stránky, ale aj vo viere v ideál-
nu krásu zobrazenia, vyvrela vlna romantizmu.
Proti osvietenskému kozmopolitizmu, proti myš-
lienke rovnoprávnosti všetkých 1’udí, bol posta-
vený kult národa a kult génia. Umelec sa stavia
na najvyšší stupeň, nazýva sa vyvolencom bo-
žím, nechce sa už viazať drobným a malicher-
Samostatným druhom portrétu, ktorý sa v 18.
storočí stává velmi oblubeným a ktorého oblu-
ba trvá do polovice 19. storočia, je miniatúrna
podobizeň.133 Štýlovo je poplatná a súvisí so
všetkými uvedenými prúdmi — znova podlá
objednávatela. Použitá maliarska technika, mal-
ba jemnými štetcami na hladkú (slonovinovú
alebo pergamenová) plochu, často za použitia
zváčšovacích skiel, vytvára však jedinečný cha-
rakter tohto druhu malby.
Portrétna miniatúra má iba súkromné zame-
ranie. Spomienková funkcia je základná. Zin-
tímnenie podobizně až k drobnému formátu sú-
visí nepochybné s dobovou zálubou v malých
predmetoch (porcelánové figúrky a pod.), prie-
storoch výlučné súkromnej povahy, s celkovým
odklonom od pompéznosti vrcholného baroka.
Súčasne zodpovedá aj móde galantných tajom-
stiev. Táto podobizeň sa tak rozšířila, že přestala
byť len súčasťou interiéru, ale dopíňala v podo-
bě miniatúrnej malby (ako šperk) oděv, při-
padne patřila medzi tie drobné věci, ktoré 1'udia
nosia vždy so sebou. V tomto zmysle je minia-
túra predchodkyňou fotografie, ktorá sa po po-
lovici 19. storočia (po začiatočných pokusoch
s obrazovým formátom) ustáli na malom, pre-
nosnom formáte.
Osemnáste storočie připravilo pódu pre obja-
venie fotografie aj pokusmi o mechanickú re-
produkciu podoby. Boli to v druhej polovici
storočia oblubené, strojovo zhotovované „sil-
houettes“, najmä však používanie camery ob-
scury na prenesenie podoby na plochu, kde sa
dala mechanicky obkresliť. Pri týchto pokusoch
portrét nadobúda iné kvality: hlavnou hodnotou
sa stává přesný opis člověka v jeho vonkajšom
zj ave.134
Začiatkom 19. storočia prekvital najmä ofi-
ciálny portrét. Jeden jeho pól tvořili Goyove
diela, nezávislé od estetickej doktríny klasicizmu
koncom 18. storočia a cisárskeho neoklasicistic-
kého začiatku 19. storočia. Druhů, velmi po-
četné zastúpenú polohu ceremoniálneho portrétu
tvoria diela, ktoré vznikli na oslavu Napoleo-
na;135 on sám spoluurčoval ich výtvarnú podobu.
Bonaparte žiadal, aby sa z obrazu vylúčila „rea-
listická imitácia, karikatúrna deformácia, ale aj
také výrazy vášně, ktoré znetvorujú tvář a tělo
vháňajú do neprirodzených póz, oberajúc ho
o krásné kontúry, ktoré má, keď odpočívá“ (E.
Battisti). Napoleon teda od portrétu žiadal úplnú
idealizáciu, bez vzťahu k reálným črtám a psy-
chickému životu zobrazeného. Realizovat sa
mala ideálna, vykonštruovaná podoba panovní-
ka, zhotovená už vopred nie ako portrét, ale ako
památník. Napoleonové názory na portrét istot-
ne vyjadřovali túžbu takmer každého objedná-
vateli — dať sa zvěčnit čo najkrajšie a najho-
nosnejšie. Vyrastali však organicky aj z celého
klasicistického výtvarného cítenia, formovaného
túžbou tvoriť bezchybnú krásu; napr. Lessing
vyobcoval portrét z oblasti umenia, lebo videi
nepřekonatelný rozpor medzi zachytením jedi-
nečnej podoby člověka a ideálnym krásnom,
ktoré podlá něho málo byť základom výtvarnej
tvorby. Winckelmann zasa dúfal, že umelec
móže vytvořit krásno, aj keď pozoruje nešťastné
úsilie prírody.136 Všetky tieto zásady sa uplatnili
len v oficiálnom napoleonskom portréte. V sú-
kromných portrétoch sa uplatňoval realizmus aj
u hlavného představiteli klasicistického prúdu
J. L. Davida.137
Za najváčšieho portretistu 19. storočia sa po-
kládá J. D. Ingres.138 Vedel zachytit reálnu po-
dobu — lebo tajomstvo krásy spočívá podlá něho
v reálnosti — s idealizáciou vyplývajúcou z „vnú-
tornej“ potřeby krásy.139 Přijal mnohé podněty
z umenia 16. storočia. Predsa však ani tam, kde
pod vplyvom vrcholnej renesancie používá von-
kajšie znaky reprezentatívneho portrétu, ne-
opúšťa pódu súkromného portrétu, ktorého je-
diným a akýmsi „prirodzeným“ cielom (v zmys-
le pochopenia modelu a jeho zobrazenia) je
uchovanie krásného, přitom však jedinečného
lidského zjavu v celistvosti jeho fyzického a
psychického bytia.
Proti klasicizmu, inšpirovanému antikou nie-
len z formálnej stránky, ale aj vo viere v ideál-
nu krásu zobrazenia, vyvrela vlna romantizmu.
Proti osvietenskému kozmopolitizmu, proti myš-
lienke rovnoprávnosti všetkých 1’udí, bol posta-
vený kult národa a kult génia. Umelec sa stavia
na najvyšší stupeň, nazýva sa vyvolencom bo-
žím, nechce sa už viazať drobným a malicher-