Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 41
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0045
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
41

všetkých. Existencia priemerných portretistov
bola zničená. Súčasne sa výtvarné umenie začí-
ná vyhýbat portrétovaniu člověka. Potřebu
tohto žánru fotografia uspokojuje i napriek ná-
mietkam, že takto vytvořená podobizeň zachy-
tává len povrch a v skutočnosti je mrtva. Okrem
toho, že sa dosiahla žiadaná přesnost podoby,
poskytuje totiž fotografia, ktorej přednostou je
od pätdesiatych rokov krátká expozícia, možnost
vidieť sa, ako sa javíme v určitom okamihu,
v určitom odeve, v určítej náladě.145 Tým otvo-
rila portrétu nové horizonty. Jej pomocou bolo
možné nielen uctievať kult predkov hromadě-
ním ich zafixovaných podob, ale postihnúť
i okamihy života, ako nám ioh fotografia ucho-
vala. Nielen to. Pomocou fotografie bolo možné
si zakonzervovat aj úlomky vlastných spomie-
nok, okamihy vlastného života. To všetko bolo
také lákavé, že záujem o interpretáciu vlastného
„ja“ umelcom — maliarom poklesol. Zároveň
přestal byť veristický komerčný portrét přitaž-
livý pre umelcov. V oblasti umenia fotografia
„oslobodila maliarstvo od vonkajšej reality a
otvorila mu svět imaginácie“. Výtvarné umenie
postupné opustilo základňu napodobenia a dalo
sa iným smerom. Komerčný portrét bol odsu-
nutý na perifériu výtvarného umenia.
S podporou romantického kultu génia a oslo-
bodení fotografiou móžu sa umělci oddat expe-
rimentu a porušovaniu doteraz vševládných mi-
metických väzieb výtvarného prejavu. Zobra-
zovanie 1’udskej podoby však z výtvarného
umenia nemizne. Mění sa len chápanie člověka
ako predmetu zobrazenia. Postupné sa stává iba
súčasťou ostatného hmotného světa.
Ale ani na portrét ako Specifický druh
sa nezabúda. Najvýraznejšie sa jeho životnost
prejavuje v autoportrétoch umelcov, ktoré sa
v druhej polovici 19. storočia vyskytujú velmi
často.146 Umelec pomocou vlastného portrétu
skúma svoje vnútro s takou intenzitou a napä-
tím ako dosial’ nikdy. Je sám sebe predmetom
analýzy nielen ako bytost so všetkými 1’udskými
problémami, ale aj — a azda najmä — ako tvor-
ca. Ako tajomné médium, prostredníctvom kto-
rého sa umenie odohráva. Tento zorný bod,
z ktorého sa tvořili autoportréty, vyrastá ne-
pochybné zo subjektivizmu ovládajúceho vý-


Édouard Manet: Émile Zola, 1868. Repro O. Šilingerová

tvarné cítenie pokročilého 19. storočia a začiat-
ku 20. storočia. Jeho kořene tkvejú aj v kulte
génia, vypestovanom romantizmom. Podoba
slávneho člověka, najčastejšie umelca, bola hod-
na zachytenia maliarskym štetcom alebo sochár-
skym dlátom. Oproti komerčnému portrétu je
spodobenie významných mužov doby dost čas-
té. Hoci v obmedzenej miere, predsa však pře-
trvává. Připomeňme si skupinové portréty im-
presionistov vytvořené na dvojáků oslavu génia
— mrtvého, k odkazu ktorého sa hlásia živí (poc-
ta Delacroixovi). Alebo obrazy zachytávajúce
spoločnosť umelcov v niektorom ateliéri. Tra-
dícia holandského skupinového portrétu sa tu
oživuje na celkom odlišnéj báze. Spoločný por-
trét nie je len zvěčněním určitých konkrétných
jednotlivcov, ale súčasne přihlášením sa k prog-
ramu určitej umeleckej skupiny. Skupinový
portrét umelcov má sčasti aj podobnú funkciu
ako autoportréty maliarov, stopovanie záhady
tvořivosti. Kde je zachytené aj prostredie ate-
loading ...