Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

42


Auguste Rodin: Honoré de Balzac, 1897—1898. Repro
O. Silingerová

liéru a portrét predstiera náhodný záběr (napr.
Bazinov Ateliér, 1870), je zachytená aj tvořivá
atmosféra. Spodobenie sa stalo časťou širšej ana-
lýzy hfadajúcej súvislosť medzi prostředím, lud-
skými vzťahmi a vznikom uměleckého diela.

Z tohto hfadiska sú budované nielen auto-
portréty umelcov a ich skupinové portréty. Ro-
dinove plastiky (najvyhranenejšie možno jeho
Balzac z roku 1897) ukazujú, že i portréty iných
slávnych mužov — spisovatelův, básnikov, ale
aj vedcov — boli vytvořené na tomto principe.
V tejto oblasti si portrét, najmá sochársky,
udržal pevné miesto i vtedy, keď už komerčný
portrét z výtvarného umenia mizne. V tejto
svojej podobě má neraz zároveň funkciu kul-
túrneho pamětníka — diela reprezentujúceho
nielen samu jedinečná bytost, ale i dielo a myš-
lienky, ktoré vytvořila. V tejto podobě přežil
portrét i do 20. storočia.147
H. I. Žinkin vo svojom článku o portrétnych
formách napísal: „Konštruktivizmus . . . uviděl,
že objekt je krásny vo svojich vzťahoch, ktoré
sú rovnako reálne ako objekty samy. Preto pre-
šiel mimo povrchu. Ako by teda mohol umožnit
portrét? Kubizmus zasa preniká cez viditelné
k objemu objektu. Člověk sa tu oddělil od svoj-
ho vládcovstva a humánnosti a začlenil sa me-
dzi iné objemové telesá — škatulky, kreslá atď.
Bol tu portrét možný? Tak teda aspoň expre-
sionizmus — ako opozícia materializmu a bez-
dušnosti. Ten však nenachádza v osobnosti nič,
okrem expresie věci vrhnutej do prúdu a vich-
ru iných věcí. Ako celé moderné umenie i on je
očarený otravou věcí.“148
Abstraktně maliarstvo nevyhladáva svět kon-
krétných objektov, či už je nimi krajina, před-
mět alebo člověk.
Je teda portrétně umenie v 20. storočí celkom
mrtvé? Převláda názor, že sa umenie portrétu
přesunulo z oblasti výtvarného umenia do sféry
fotografie a najma filmu (ako předpokládá napr.
J. Guzze).149 Právě film dovoluje zachytit a za-
fixovat — aj keď na základe celkom protiklad-
ného principu ako výtvarné umenie — podobu
člověka a jeho psychických daností. Súčasne
umožňuje aj niečo, čo bolo doteraz nepřístupné
ktorémukolvek druhu zobrazujúceho umenia —
odtlačiť na filmový pás aj časovú líniu určitého
obdobia 1'udského života, stať sa podobné ako
fotografia, ale právě vďaka zachyteniu dej a
s dosial nebývalou iluzívnosťou „zrkadlom spo-
mienok“. Přitom film pri dodržiavaní základ-