Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1985

Page: 44
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1985/0048
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
44

Portrétovaný sa chcel dat umělcovi interpreto-
vat, lebo předpokládal jeho schopnost odhalit
tajomstvá psychiky, nazrieť do „híbky duše“.
Chcel sa pozrieť z očí do očí svojmu utajené-
mu ,,ja“. Súčasne však, najmä v ženskom portré-
te, bola velmi častá požiadavka idealizácie, teda
právě požiadavka zastrieť vlastnú podobu a psy-
chiku podobou a psychikou ideálne typickou.
Toto lichotenie však člověk nemóže očakávať od
kamery. A tu sa začína sebapoznanie. Exakt-
nost podoby, osamostatnenie od zobrazeného,
stává sa mu nielen „zrkadlom spomienok“, ale
aj možnosťou pozrieť sa na seba ako na objekt,
na jav. Sebapoznanie, ktoré sa v maliarskom
portréte objavilo vyhraněně len v niektorých
autoportrétoch, stalo sa pomocou fotografie pří-
stupné každému.
Z rovnakých kvalit fotografického portrétu
čerpá aj jeho identifikačná funkcia, v súčasnosti
nepochybné jedna z celkom základných. K zro-
du identifikačnej fotografie přispěla možno
i móda fotografického vizitkového portrétu, kto-
rý si dal roku 1854 patentovat Disdéri.153 Kraj-
ným dósledkom masovosti vizitkovej produkcie
je premena portrétu na podobenku.154 Vizitkový
portrét sa stal jednou z pohnútok industrializá-
cie fotografie. Vzhl’adom na množstvo, v kto-
rom sa fotografie reprodukovali, bolo třeba
upustit z ich estetickej hodnoty. Zobrazený ne-
mohol chcieť viac, ako dat sa poznat. Právě
tento účel postupné nadobudol na důležitosti
v časoch, keď stúpajúci počet obyvatelstva a je-
ho narastajúca migrácia přerušili bývalú štruk-
túru pevných starousadlíckych celkov. Vyvinul
sa druh fotografie slúžiaci výhradně identifikač-
nej funkcii, ktorého základom je čirá exaktnost
podoby. Je krajnou polohou fotografického por-
trétu, polohou, ktorú nemožno použit na iné
účely. Ináč by sa jej dala vyčítat chladná stro-
host’, ktorá robí z člověka mrtvy objekt.
Protipólom identifikačnej fotografie je foto-
grafia plniaca reprezentatívny účel. Oproti vý-
tvarnému umeniu má jej funkcia odlišný základ.
Fotografický portrét sa stal plným dedičom ma-
liarskeho a sochárskeho portrétu len v zástupnej
funkcii, teda iba v jedinej zložke reprezentatív-
neho účelu. Predsa však i v plnění tejto funkcie,
jednej z najstarších funkcii portrétu vóbec, pře-

běhla medzi fotografickým a výtvarným portré-
tom změna kvality. Kde predtým neraz stačilo
všeobecné zobrazenie podoby panovníka a hlav-
né bolo zobrazenie symbolov moci (od neskorej
antiky až do středověku), objavuje sa civilná,
akýchkofvek atribútov zbavená fotografia štát-
nika. Hlavnou požiadavkou v zástupnom foto-
graf ickom portréte je zachytenie jeho presnej
podoby. Táto požiadavka je v súčasnosti už taká
naliehavá, že sa zdá takmer nemyslitelná zá-
měna tohto druhu fotografie napr. za reproduk-
ciu malovanej podobizně.
Táto vyhrotená požiadavka exaktnosti podoby
zobrazeného súvisí zrejme právě so scivilnením,
demokratizáciou zástupného portrétu. Portrét
suveréna určovali kedysi najmä atribúty moci.
Ich prezentácia na obraze zaručovala zosobně-
me přítomnosti panovníka v súdnych sieňach,
úradoch, školách. Nimi nadobúdal portrét schop-
nost zastúpiť hlavu štátu všade, kde sa jej pří-
tomnost vyžadovala. S demokratizáciou procesu
riadenia štátu, so zaniknutím dvorských cere-
moniálov založených na použití mocenských
symbolov, s okamihom, keď sa hlavou štátu stá-
vá zvolený člen spoločnosti, je jediným oporným
bodom pre reprezentatívny zástupný portrét
právě len exaktná podoba štátnika. Pre zástupnú
reprezentatívnu funkciu sa fotografia stala ne-
nahraditelnou.
Celkom iná situácia je tam, kde má portrét
reprezentovat významné idey, skutky, dějinné
události, ktorých nositelmi boli určité osobnosti.
Tam, kde výtvarný portrét plní okrem iných
aj kultovú funkciu. Tu je fotografia vo velkej
miere bezmocná. Už sám jej formát je určitou
překážkou; vyhovujú jej skór menšie rozměry.
Jej zváčšená reprodukcia nadobúda často viac
propagačný charakter, nie však monumentálny.
Plnit všetky funkcie veřejného portrétu — pa-
mätnika — je, zdá sa, schopné len výtvarné die-
lo.
Najživšou výtvarnou formou v tejto oblasti
sa stala plastika. Po zníženej aktivitě v sochár-
skej portrétnej tvorbě začiatkom 20. storočia,
najmä však v období prvej světověj vojny a
tesne po nej, nastáva v rokoch 1925—1930 jej
oživenie (V. Dvořáková).155 To, že sa tento proces
odohrával právě v plastike, je nepochybné do
loading ...