Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

45

istej miery aj reagováním na fotografiu. Súčas-
ne sa takto zdóraznila veřejná funkcia portrét-
neho diela zároveň s jeho pamiatkovou zosob-
ňovacou funkciou.
Dvadsiate storočie nepozná špecifický priestor,
kde by sa pravidelné zhromažďovala celá obec
občanov ako na antickom fóre alebo v stredove-
kom kostole. Veřejnými priestormi sú preto
všetky centrálně priestory miest. Je nimi zváč-
ša exteriér. Preto — podobné ako v antike — je
typickou formou památníka trojrozměrná plas-
tika, a nie monumentálny obraz. Socha pósobí
svojou hmotou zo všetkých pohl’adov a je záro-
veň zosobněním zobrazeného v danom priesto-
re. Preto existoval i názor, že najadekvátnějším
zobrazením člověka móže byť len plastika,
schopná reprodukovat jeho trojrozmernosť.
Možno pre túto schopnost plastiky zhmotnit po-
dobu jedinečnej 1’udskej bytosti bolí náhrobky
ako komemoratívny druh takmer vždy sochár-
ske. Aj ich tradícia predznačila možno v niečom
novodobú obl’ubu plastického portrétneho pa-
mátníka.
Z niekofkých stráň tak kryštalizovala rene-
sancia sochárskeho portrétu v 20. storočí ako
druhu, ktorého kultová funkcia nebola ničím
nakradená. Vznikala z funkcie veřejného památ-
níka uspokojujúceho spoločenskú potřebu osla-
vy významných osobností štátneho alebo ná-
rodného celku, potřebu vyplývajúcu zo základov
sociálnej štruktúry. Rodila sa aj z obnoveného
prúdu humanizmu, ktorého začiatok sa vo vý-
tvarnom umění kladie už do tridsiatych rokov
a ktorý v portréte čerpá aj z grécko-latinskej
tradicie (ako uvádza V. Dvořáková, ktorá do
tejto linie zaraduje najmá diela A. Maillola).156
Otázku, či portrét v 20. storočí z výtvarného
umenia mizne, možno teda, čo sa týká sochár-
skej podobizně, pokládat za bezpredmetnú.
Komplikovanejšia je situácia v maliarskej
tvorbě. Tu bol odklon od portrétu radikálnější
a dlhodobejší, hoci ani v tejto oblasti nie taký
dósledný, ako sa zjednodušené uvádza kvóli vy-

stihnutiu typickéj tendencie prvej polovice 20.
storočia.157
V tridsiatych rokoch, keď sa oživuje klasický
plastický portrét — nadvázujúci však i na vý-
dobytky Rodina a celého sochárskeho prúdu na
konci 19. storočia, ktorého ciefom bolo zvečne-
nie génia — objavuje sa aj v maliarstve opátov-
ný záujem o člověka. Nejde však o zobrazenie
reálného javu ako v sochárstve, ale v rámci sub-
jektivizmu o zachytenie najvnútornejších „pod-
vědomých“ zákonitostí 1’udskej psychiky. Línia
tohto „obráteného portrétu”, portrétu ïudského
vnútorného světa snov a emócií, začína sa
v tridsiatych rokoch surrealizmom. Tento směr
budoval často i na zobrazení 1’udskej postavy a
tváře, neraz podaných až veristicky, ale v ire-
álnom prostředí a v ireálnych vzťahoch.
Člověka vo vztahu k reálnému světu a právě
k němu, jednotlivca, ale často i množstvo 1’udí
v určitej konkrétnej situácii znova nachádza až
ten prúd maliarstva šesťdesiatych a sedemdesia-
tych rokov, ktorého záujem sa znova sústreďuje
na 1’udskú postavu. Na tomto základe sa aj v kul-
túrnych prúdoch tohto obdobia objavuje vlna
záujmu o maliarsky portrét. Svědčí o tom nie-
len vzrastajúci počet teoretických práč na túto
tému, ale aj množiace sa výstavy najsúčasnej-
šej portrétnej tvorby.
Naše storočie nie je teda pre umenie portré-
tu mrtvé. Najmá jeho druhá polovica je mu na-
kloněná všade tam, kde sa individualita člověka
po děsivých skúsenostiach druhej světověj voj-
ny dostává znova do středu pozornosti. A. Gra-
bar napísal, že portrét je uměleckou kategóriou,
ktorej sa umenie nikdy nevzdá.158 Obnova aktu-
álnosti portrétu v súčasnosti to dosvědčuje.
V portréte, ktorý je uměním, ale súčasne zo-
brazením jedinečnej 1’udskej bytosti, sústreďu-
jú a pretínajú sa všetky základné otázky miesta
člověka vo svete a v spoločnosti. Preto v takom
sociálnom kontexte, ktorý je budovaný na hu-
manistických ideáloch, portrét nemóže stratiť
svoju dóležitosť.