DOI Heft:
Nr. 2
DOI Artikel:Bořutová, Dana: K otázkam začlenenia výtvarných diel do prostredia obytných súborov
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0111
23
Košice — Luník VIII. A. Račko: Východ slnka, 1974.
Foto T. Leixnerová
slohov. Obdobné to bolo aj z hïadiska formálnej
a štýlovej stránky výtvarných diel, resp. archi-
tektury osebe. Ich vzájomný vztah možno hod-
notit ako relativné statický: architektúra poní-
mala výtvarné dielo ako určitý „doplnok“, pro-
striedok pre dotváranie či obohacovanie svojich
vlastných kvalit. Architektonické i výtvarné
diela si ponechávali značnú mieru autonomie,
spájali sa dost často mechanicky, aditivně,17 pri-
čom neraz vznikali problémy v dósledku nedo-
statečného rešpektovania ich vzájomnej dru-
hovej špecifickosti.18 Urbanistické, t. j. priesto-
rotvorné kvality sochárskych diel sa využívali
v poměrně malej miere (aj to skór v súvislosti
s pomníkovou tvorbou). Castejšie sa střetáváme
s reliéfnou výzdobou budov alebo s takým spo-
jením sochy a architektúry, pri ktorom aj plné
objemovo rozvinutá socha sa uplatňuje priamo
na pozadí priečelia, t. j. v širšom priestorovom
zmysle, akoby „reliéfně“.19
Výtvarné diela samy boli stvárnené v inten-
ciách snahy o realistické a monumentalizujúce
podanie, ktoré sa dnes (v súvislosti s civilným
charakterom prostredia obytných súborov) poci-
ťuje ako neadekvátně nadnesené. Nie vždy sa
umělcovi podařilo úspěšně potlačiť prvky na-
ratívnosti, didaktickosti a opisného detailu, kto-
ré protiřečili spomenutej tendencii k monu-
mentálnemu tvaru. Častým nedostatkom reali-
zácií tohto obdobia bol sklon k určitému „ilus-
trativizmu“ v polohe výtvarného diela a k „de-
korativizmu“ v polohe vzťahu architektúry a
konkrétného výtvarného diela.20 Pramenilo to
z chybného ponímania základných princípov
syntézy umenia, z mechanickej aplikácie histo-
Košice — Luník VIII. A. Račko: Východ slnka, 1974.
Foto T. Leixnerová
slohov. Obdobné to bolo aj z hïadiska formálnej
a štýlovej stránky výtvarných diel, resp. archi-
tektury osebe. Ich vzájomný vztah možno hod-
notit ako relativné statický: architektúra poní-
mala výtvarné dielo ako určitý „doplnok“, pro-
striedok pre dotváranie či obohacovanie svojich
vlastných kvalit. Architektonické i výtvarné
diela si ponechávali značnú mieru autonomie,
spájali sa dost často mechanicky, aditivně,17 pri-
čom neraz vznikali problémy v dósledku nedo-
statečného rešpektovania ich vzájomnej dru-
hovej špecifickosti.18 Urbanistické, t. j. priesto-
rotvorné kvality sochárskych diel sa využívali
v poměrně malej miere (aj to skór v súvislosti
s pomníkovou tvorbou). Castejšie sa střetáváme
s reliéfnou výzdobou budov alebo s takým spo-
jením sochy a architektúry, pri ktorom aj plné
objemovo rozvinutá socha sa uplatňuje priamo
na pozadí priečelia, t. j. v širšom priestorovom
zmysle, akoby „reliéfně“.19
Výtvarné diela samy boli stvárnené v inten-
ciách snahy o realistické a monumentalizujúce
podanie, ktoré sa dnes (v súvislosti s civilným
charakterom prostredia obytných súborov) poci-
ťuje ako neadekvátně nadnesené. Nie vždy sa
umělcovi podařilo úspěšně potlačiť prvky na-
ratívnosti, didaktickosti a opisného detailu, kto-
ré protiřečili spomenutej tendencii k monu-
mentálnemu tvaru. Častým nedostatkom reali-
zácií tohto obdobia bol sklon k určitému „ilus-
trativizmu“ v polohe výtvarného diela a k „de-
korativizmu“ v polohe vzťahu architektúry a
konkrétného výtvarného diela.20 Pramenilo to
z chybného ponímania základných princípov
syntézy umenia, z mechanickej aplikácie histo-