26



Šala. Z. Dulovičová-Venkovová: Oko — kvet, 1972. Foto
T. Leixnerová

Sala. V. Farár: Pupava, 1975. Foto T. Leixnerová

pekte však plné uplatňujú aj svoje specifické
výtvarno-estetické vlastnosti — významovo vy-
zdvihuj ú okolitý priestor, v súčinnosti s ním
oslovujú diváka, pobádajú ho k interakcii s pro-
středím, v ktorom sa pohybuje, ale aj k odha-
1’ovaniu posolstva, ktoré vyjadrujú.
Na závěr sa žiada uviesť, že předložená práca
si nekládla za ciel’ vyčerpávajúci rozbor vzá-
jemných vzťahov architektúry a výtvarných
diel v obytnom súbore. Išlo v nej skór o vyme-
dzenie danej problematiky a (možno schema-
tický) náčrt možného přístupu k jej riešeniu.
Ťažisko preto spočívá v skúmaní vzťahov a vä-
zieb v priestore, vymedzenom hmotami archi-
tektúry a výtvarnými dielami. Na základe ana-
lýzy materiálu možno za obdobie zhruba po-

sledných tridsaťpáť rokov sledovat vývinové
tendencie smerujúce od klasicky uzavretej syn-
tézy cez otvorené systémy k tvorbě dynamic-
kých systémov zodpovedajúcich charakteru sú-
časných technických možností. Z hladiska zá-
kladných kompozičných princípov predstavujú
tieto tendencie pohyb od adície k plynulému
prelínaniu a nadväznosti diferencovaných a hie-
rarchizovaných prvkov. Z hladiska tvořivého
přístupu možno sledovat neustále širší záběr
tvorby, posun od čiastkových hladísk ku kom-
plexnosti. Výtvarné dielo v konkrétnom prie-
store představuje v tomto zmysle logické zavř-
šenie jednotnej tvořívej koncepcie, uplatňuj ú-
cej sa vo všetkých rovinách tvorby prostredia,
t. j. v urbanistickej, architektonickej i špecific-
ke j výtvarno-umeleckej.