72
poskytujácou neskreslený priehl’ad. Vitráž sa tu
přibližuje k tej tendencii súčasnej architektúry,
ktorá sa snaží spojit exteriér s interiérem cez
priehladná sklenenú plochu.
Výtvarný princip, ktorý použil Mikuláš Klim-
čák vo výzdobě OÚNZ v Revácej, tvorivo apli-
kovali v nasledujúcich rokoch najmä František
Král’ a Robert Dúbravec. Viaceré spoločné a
samostatné práce obidvoch autorov umocňuj ú
jeho přínosy.
V tvorbě Františka Krála móžeme sledovat
homogénny tvořivý proces, ktorým sa postupné,
ciefavedomým zvažováním výtvarnej nosnosti
experimentu dostává k novým riešeniam. Cez
progresivně poňatie vitráže pozorujeme u něho
ustavičná vôl’u k novému názoru. Nové dielo
nie je len interpretáciou inde už dosiahnutého,
ale je logickým článkom autorovho osobného
uměleckého vyzrievania. Rovnako je to s prin-
cípom otvorenej štrukturálnej formy a jeho
využitím.
Kořene nových riešení siahajú do druhej po-
lovice pätdesiatych rokov, keď sa v autorovej
tvorbě objavuje snaha o oslobodenie vitráže od
tradičnej viazanosti na klasická technológiu.
Toto jeho základné tvořivé krédo podnietilo
výtvarný experiment, podložený výskumom no-
vých technologických možností. Východiskům
tvorby bola predovšetkým snaha o harmoniu
medzi dielom a civilnosťou architektonického
prostredia.
Vo vývoji autorovej tvorby, určovanéj uve-
denými snahami, vznikali diela dvoch typov:
vitráže, akcentuj áce lineárnost kresby (totožnéj
s olovenými spojmi v bezfarebnej sklenej plo-
ché) a vitráže, založené na striedaní mozaiko-
vých, žiarivo farebných fragmentov s plochou
čirého skla.
Diela prvého typu by sa dali charakterizovat
„bezfarebnou líniou“. Vznikali v časovom roz-
pátí od konca pätdesiatych do polovice šesťde-
siatych rokov. V prácach z mozaikového skla
pre budovu ONV v Kysuckom Novom Meste
z roku 1957, pre železničná stanicu vo Východ-
nej z roku 1959 i dalších používá Král’ bez-
farebné, číře, róznoštrukturálne sklo a sklo
leptané. Výskům koexistencie matnej a prie-
hladnej sklenej plochy, resp. použitie róznych
štruktár katedrálneho skla s odlišnými světel-
nými efektmi, mali základný význam pre tvorbu
v oblasti sklenej steny v druhej polovici šesť-
desiatych rokov.
Práce druhej skupiny nadvâzujà v principe
na uvedené Klimčákovo riešenie výzdoby OÚNZ
v Revácej v novom autorskom prehodnotení.
Kým u Klimčáka je hranicou farby vonkajší
obrys tvaru, František Král’ vytvára v ploché
samostatný mozaikový fragment, do rámca kte-
rého zasadzuje figáry. Výrazná álohu hrá naj-
mä emotívny áčinok farebnosti diela. Autor
využívá efekt pósobenia farby v priestore v spo-
jení s možnosfou vnímania vonkajšieho prostre-
dia.
Tažkosti prvých práč tohto typu, v zásadě
áspešných, vyplývali z nutnosti uviesť do sá-
ladu figurálnu tému s asymetrickou konštrukč-
nou mrežou (v ploché výrazné dominujácou),
ktorá miestami mechanicky řeže figáry (Vitráž
pre kolonádu na Sliači, vitráž v rekreačnom
středisku Biela Skala, 1961).13
Postupným prenášaním ťažiska z námětu na
áčinok jednotlivých výrazových prvkov dospie-
va František Král’ sáčasne k nefiguratívnej de-
koratívnej skladbě mozaikovej plochy, strie-
danej s čirým sklom.14 Príkladom je okenná
stená v Dome smátku v Žiline, ktorá navrhol
v spolupráci s Andrejom Barčíkom roku 1959.
Dielo je významné z hfadiska cieíavedomej
snahy autora o oslobodenie výtvarného áčinku
vitráže od tradičných technických obmedzení
(mozaikový fragment sa uplatňuje nezávisle od
kovověj konštrukcie).10
Medzníkom pri realizácii tohto záměru bolo
použitie novej techniky lepenia skla do vrstiev,
vyvinutej v dielni ÚUŘ v Brně majstrom Jiřím
Vačkářom. Výhodou bolo sástredenie sa na
jeden materiál a nezávislost od olovených spo-
jov klasickej vitráže. Z výtvarného hfadiska
umožnila technika áplná volnost pri lepení do
dvoch, připadne viacerých vrstiev. Z tohto as-
pektu bolo nové technologické riešenie nesporné
F. Král, farebná vitráž v rekreačnom středisku Biela
Skala, 1961. Foto F. Hideg
poskytujácou neskreslený priehl’ad. Vitráž sa tu
přibližuje k tej tendencii súčasnej architektúry,
ktorá sa snaží spojit exteriér s interiérem cez
priehladná sklenenú plochu.
Výtvarný princip, ktorý použil Mikuláš Klim-
čák vo výzdobě OÚNZ v Revácej, tvorivo apli-
kovali v nasledujúcich rokoch najmä František
Král’ a Robert Dúbravec. Viaceré spoločné a
samostatné práce obidvoch autorov umocňuj ú
jeho přínosy.
V tvorbě Františka Krála móžeme sledovat
homogénny tvořivý proces, ktorým sa postupné,
ciefavedomým zvažováním výtvarnej nosnosti
experimentu dostává k novým riešeniam. Cez
progresivně poňatie vitráže pozorujeme u něho
ustavičná vôl’u k novému názoru. Nové dielo
nie je len interpretáciou inde už dosiahnutého,
ale je logickým článkom autorovho osobného
uměleckého vyzrievania. Rovnako je to s prin-
cípom otvorenej štrukturálnej formy a jeho
využitím.
Kořene nových riešení siahajú do druhej po-
lovice pätdesiatych rokov, keď sa v autorovej
tvorbě objavuje snaha o oslobodenie vitráže od
tradičnej viazanosti na klasická technológiu.
Toto jeho základné tvořivé krédo podnietilo
výtvarný experiment, podložený výskumom no-
vých technologických možností. Východiskům
tvorby bola predovšetkým snaha o harmoniu
medzi dielom a civilnosťou architektonického
prostredia.
Vo vývoji autorovej tvorby, určovanéj uve-
denými snahami, vznikali diela dvoch typov:
vitráže, akcentuj áce lineárnost kresby (totožnéj
s olovenými spojmi v bezfarebnej sklenej plo-
ché) a vitráže, založené na striedaní mozaiko-
vých, žiarivo farebných fragmentov s plochou
čirého skla.
Diela prvého typu by sa dali charakterizovat
„bezfarebnou líniou“. Vznikali v časovom roz-
pátí od konca pätdesiatych do polovice šesťde-
siatych rokov. V prácach z mozaikového skla
pre budovu ONV v Kysuckom Novom Meste
z roku 1957, pre železničná stanicu vo Východ-
nej z roku 1959 i dalších používá Král’ bez-
farebné, číře, róznoštrukturálne sklo a sklo
leptané. Výskům koexistencie matnej a prie-
hladnej sklenej plochy, resp. použitie róznych
štruktár katedrálneho skla s odlišnými světel-
nými efektmi, mali základný význam pre tvorbu
v oblasti sklenej steny v druhej polovici šesť-
desiatych rokov.
Práce druhej skupiny nadvâzujà v principe
na uvedené Klimčákovo riešenie výzdoby OÚNZ
v Revácej v novom autorskom prehodnotení.
Kým u Klimčáka je hranicou farby vonkajší
obrys tvaru, František Král’ vytvára v ploché
samostatný mozaikový fragment, do rámca kte-
rého zasadzuje figáry. Výrazná álohu hrá naj-
mä emotívny áčinok farebnosti diela. Autor
využívá efekt pósobenia farby v priestore v spo-
jení s možnosfou vnímania vonkajšieho prostre-
dia.
Tažkosti prvých práč tohto typu, v zásadě
áspešných, vyplývali z nutnosti uviesť do sá-
ladu figurálnu tému s asymetrickou konštrukč-
nou mrežou (v ploché výrazné dominujácou),
ktorá miestami mechanicky řeže figáry (Vitráž
pre kolonádu na Sliači, vitráž v rekreačnom
středisku Biela Skala, 1961).13
Postupným prenášaním ťažiska z námětu na
áčinok jednotlivých výrazových prvkov dospie-
va František Král’ sáčasne k nefiguratívnej de-
koratívnej skladbě mozaikovej plochy, strie-
danej s čirým sklom.14 Príkladom je okenná
stená v Dome smátku v Žiline, ktorá navrhol
v spolupráci s Andrejom Barčíkom roku 1959.
Dielo je významné z hfadiska cieíavedomej
snahy autora o oslobodenie výtvarného áčinku
vitráže od tradičných technických obmedzení
(mozaikový fragment sa uplatňuje nezávisle od
kovověj konštrukcie).10
Medzníkom pri realizácii tohto záměru bolo
použitie novej techniky lepenia skla do vrstiev,
vyvinutej v dielni ÚUŘ v Brně majstrom Jiřím
Vačkářom. Výhodou bolo sástredenie sa na
jeden materiál a nezávislost od olovených spo-
jov klasickej vitráže. Z výtvarného hfadiska
umožnila technika áplná volnost pri lepení do
dvoch, připadne viacerých vrstiev. Z tohto as-
pektu bolo nové technologické riešenie nesporné
F. Král, farebná vitráž v rekreačnom středisku Biela
Skala, 1961. Foto F. Hideg