Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 5.1971

Page: 57
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1971/0063
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
in Beckov Martin Medňanský aus Medné (1840—1899),
der einem verarmten Stamm der Mednyànszky’s ange-
hörte. Martin Medňanský war slowakischer Dichter, Über-
setzer aus der Welt-Poesie ins Slowakische und Pomologe.
Seine Gedichte und Aufsätze zeichnete er mit dem Pseu-
donym Dušan Sava Pepkin. Unter demselben Pseudo-
nym veröffentlichte er den Titel Poesie, seine gesammelten
Gedichte in zwei Bänden. Wie bekannt, belegte die
Hautevolee der Budapester Gesellschaft Ladislav Med-
nyänszky mit dem Spitznamen ,,tót király“ (zu deutsch:
slowakischer König). Dazu trug gewiss die Tatsache bei,
dass er sich zu seinem Verwandten bekannte, den er,
in vieler Hinsicht, in Schutz nahm.

23 Über Csontväry gibt es reichliche Literatur. Aus
der neuesten führen wir an: die Monografien Gachot,
François: Csontváry, Budapest 1944, 16 Seiten, 33 Ab-
bildungen, weiters Ybl, Ervin: Csontváry, Budapest 1959,
22 Seiten, 12 Tabellen. Aus der weiteren Literatur er-
wähnen wir die Studie von Németh Lajos in Acta Histo-
riae Academie Scientiarum Hungaricae X, 1964, Nr. 1—2.
24 Die Vermutung Karol Vaculik’s, wonach Zemplényi
ursprünglich Zapletal geheissen hat, scheint auf einem
Irrtum zu beruhen und ist unrichtig (Vaculík, К.:
Umenie XIX. storočia na Slovensku, Bratislava 1952,
S. 112).

Slovenské umenie druhej polovice 19. storočia

Štúdia je skráteným súhrnom dosial nepublikovanej práce
o vývine slovenského výtvarného umenia v rokoch 1850—
1900. Jej ciel’om je viac-menej tézovite orientovat predo-
všetkým zahraničného záujemcu v danej problematiko
a poskytnúť mu zároveň aj základné materiálové infor-
mácie. Za vnútorný periodizačný predel si autor zvolil
rok 1870.
Slovenské umenie je v celom svojom vývine ovplyvňo-
vané ovela silnejšie ako váčšina európskych národných
kultúr podmienkami politickými a politicko-sociálnymi.
V zhode s tým sa v autorovom pohlade výtvarnoumelecká
produkcia Slovenska druhej polovice 19. storočia člení
na prúd programové odzrkadlüjüci slovenské národné
povedomie, a na prúdy vyrastajúce z lokálnych pred-
pokladov jednotlivých regionálnych okruhov a pohyb ujú-
ce sa iba v miestne platnej atmosféře. Postavy utvárajúce
prvý prúd zaujímajú autora v niektorých prípadoch ani
nie pre úroveň ich profesionálneho majstrovstva, ale
preto, lebo stelesňujú základné formujúce sily sloven-
ských dějin umenia.
Autor osobitne sleduje spojovacie články medzi sloven-
ským a českým uměním, a prirodzene, aj súvislosti
slovensko-madarské. Na tomto pozadí vysvětluje svoje
poňatie národnostnej otázky v oblasti výtvarného umenia,
ktorá sa stala obzvlášť důležitou pri interpretácii vývinu
umenia v poslednej tretine 19. storočia. Slovenskú národ-
nú líniu vedie od pokolenia předčasné skosených nádejí
(Ján Pálka, Stefan Noel, Július Frankl a iní), ktoré málo
pokračovat v stopách Klemensových a Bohémových, cez
martinské centrum, kde vznikla myšlienka slovenského
svojrázu, až po Jozefa Hanulu, v úsilí ktorého na samom
konci 19. a na začiatku 20. storočia vrcholí vlna o progra-
mové vytvorenie umenia s vyslovené slovenskou národ-
nou pečaťou.
Z výtvarno-estetického hïadiska sa obdobie rokov
1850—1870 v slovenskom výtvarnom umění charakteri-
zuje ako stretanie sa znakov odchádzajúceho a prichádza-

júceho. Spod povrchu dovtedajšieho slohového názoru
začali od pätdesiatych rokov čoraz nástojčivejšie vystu-
povat nové tendencie, ktoré sa ukázali nosnými a ktoré
sa zbiehajú akoby do jedného spoločného ciela. Je ním
realizmus, u váčšiny spojený zatial s váčšími-menšími
rezíduami romantizmu. Znaky tohto realizmu spočívajú
vo svedomitom odpozorúvaní javovej skutočnosti vo
formách, v ktorých sice ešte převláda kresbová konštruk-
cia, ale ktoré súčasne hladajú vyrovnanie medzi čiarovým
živlom a farbou v zmysle tónu. Tento všeobecný vývin
sa v štúdii demonstruje najma na vývine diela Vojtěcha
Klimkovicsa.
Obzvlášť vdačné médium nachádzal realistický prúd
v krajinárstve, ktoré bolo popři portréte druhým hlavným
odvětvím slovenského maliarstva, ba čo viac, významové
ho začalo aj předstihovat. Jedným z hnacích motorov
kvalitatívno-duchovné j úrovně a sústredenosti tohto
maliarskeho žánru bola ustavičné narastajúca senzibili-
zácia na rodný kraj, ktorá sa stupňuje vždy, ked sado
1’udí vkráda citová neistota. To, čo bolo u romantikov iba
voláním po prírode, s nástupom realizmu sa stává progra-
mom. Povedomie intímnej krajiny a mäkkej atmosferic-
kosti, ako ju objavili barbizinskí maliari, na Slovensko
však zatial neproniklo.
Sochárske umenie bolo zastúpené iba niekolkými
jednotlivcami, ktorí boli nútení žit takmer výhradně
z běžných cirkevných poverení a z meštianskych objed-
návek náhrobníkov. Najvýznamnější slovenský sochár
Ladislav Dunajský nesídlil na Slovensku, lež vo svojom
peštianskom rodisku, kde sa jeho začiatočný záujem
o slovenské národné hnutie postupné otupil.
Posledná třetina 19. storočia vo vymedzení rokov
1870—1900 sa na poli slovenského maliarstva odohráva
v znamení víťazného postupu realizmu ako směru, umož-
ňujúceho čoraz vyššiu mieru bezprostřednosti v přístupe
к realite, v jej vnímaní i zobrazení. Tvary sa začínajú
postupné pretlmočovať do jazyka farieb a namiesto

57
loading ...