Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 5.1971

Page: 58
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1971/0064
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
starého tónovania začína modelačnú funkciu preberať
volná skvrna, stupňujúoa vnímacie možnosti. Dialo sa
tak najma odvtedy, čo maliari podnietení póvabmi rodnej
krajiny vychádzali z prítmia svojich ateliérov do přírody
a potom aj medzi dědinský 1’ud. Realisti pristúpili na-
koniec na zásadu plenérového malovania v prírode a
riešenia maliarskych úloh na základe intímnych zážitkov
člověka (Ladislav Mednyánszky). Váčšina z nich sa
přitom uspokojovala postihováním náladového. No tí,
čo išli dósledne za uchopováním slnečného světla, dospěli
až po impresionizmus. Spravidla sa však usilovali pri-
spôsobit si iba niektoré stránky tohto směru.
Negativna stránka vývinu sa konkretizovala jednak
vo ,,fotografizme“ naturalizmu, alebo aj naopak v hluč-
ných akademických efektoch bez právej úcty к pravdě
citu a myšlienky. Svoju programovú štýlovú opozíciu
- popři vyslovené idealistickom nazarénizme, prežíva-
júcom v sakrálnom umění — mal realizmus v novobaroku
a novorenesancii, ktoré reagovali na „všednost“ a ,,prie-
mernosť“ realizmu.
O podobizni sa už nedá povedat, že by to bolo ešte
stále najpestovanejšie maliarske odvetvie. Portrétny
Specialista bol vóbec na ústupe — váčšina podobizniarov
pěstovala aj iné maliarske druhy. Na význame získal
žáner. Išlo zváčša o malé formy, ktoré mali spravidla
ráz realistickej deskripcie na báze akademizmu, na rozdiel

od predchádzajúceho obdobia teraz už nie viedenského,
ale zváčša mnichovského razenia. Obsahové rozpátie
žánrového maliarstva oscilovalo medzi anekdotickými ba-
nalitami a vecami životnými až trpko pravdivými, najmá
z prostredia ludového a pracovného (Dominik Skutecký).
Ak sa nemožno ubránit dojmu, že slovenské výtvarné
umenie v 19. storočí neodrazilo azda.v žiadúcej plnosti
a všestrannosti spoločenskú realitu našej vlasti, neplatí to
o obraze krajinnej a prírodnej tváře Slovenska. Ba dá sa
povedat, že rolu, ktorú v mnohých národných kultúrach
zohrávalo historické maliarstvo, plnil u nás skór dověrný
príhovor domácej krajiny.
V plastickom umění možno v porovnaní s maliarstvom
konštatovať isté slohové oneskorovanie. Váčšina sochárov
pochádzajúcich zo Slovenska sa usadila v cudzích cent-
rách, odkial vybavovali příležitostné objednávky zo
svojej užšej vlasti (Viktor Tilgner). Slovenská národně
zametená spoločnost nevládala, ale ako to uhorská vláda
pri niekolkých príležitostiach ukázala, ani nesmela zadat
sochárstvu ani jedinú verejnú úlohu.
Napriek všetkým překážkám, obmedzeniam a kompli-
káciám sa vývoj slovenského výtvarného umenia v posled-
nej fáze 19. storočia spravidelnil, nadobudol istý rytmus
a vykázal aj rast profesionálneho majstrovstva. Možno
konstatovat aj novů a účinnú účast výtvarného umenia
na slovenskom národnom obrodení.

58
loading ...