Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (5.1971)

7. Jean B. van Моих, Derviši pri jedle, po 1727 (?), olej

zatiaï neuvádzajú, i keď Pálko, známy predovšet-
kým ako maliar fresiek a monumentálnych plátien
oltárnych obrazov, nepostrádal celkom zmysel ani
pre žánre zviazané užšie so životom.15 Dokládá to
napr. hutná, koncentrovaná kompozícia Koncertu
zo zbierok Múzea Františka Liszta v Šoprone.
Spósob špekulatívneho utvárania kompozičnej
výstavby tejto perokresby umné skíbenej v pevný
celok s presne rozvrhnutými detailmi je však do
značnej miery protirečivý bezprostrednej impro-
vizácii kresieb viedenskej Akadémie, i keď porov-
náme dvoch diel odlišnej povahy a rózneho stupňa
dokončenosti, ktoré vznikli za rozdielnej situácie,
móže viest, pravda, 1’ahko к mylným záverom.
Ak na druhej straně porovnáváme skúmané kresby
s Pálkovými, podlá všetkého, primárnými kom-

pozičnými náčrtmi, nachádzame tu zas viacej
hladačstva a neistoty, najma pokial ide o gestá,
riasenie drapérie a pod.16
Františkovi X. Karolovi Pálkovi ako autorovi,
ktorý vyrástol na tradicii barokovej, benátsky
orientovanéj monumentálněj malby, budujúcej na
osvědčených kompozičných schémach a narábajú-
cej bežne s priestorotvornými repoussoirmi a
s prvkami světelného iluzionizmu, sotva by podob-
ná dokumentárna reportážna maniera, bez fines
a špekulatívnosti, založená jedine na kontakte
s viděným, bola bývala vyhovovala. Rovnako je
mu vzclialená aj malebná zamatovost a živá
farebnosť kresieb, ktorá akcentovaná pikantnými
akordmi červenej, modrej a žltej svědčí o plnom
pochopení pre zmyslový hedonizmus rokoka.

171