rozprávame báje.“10 Hlásil sa к prvému, ale jeho
súčasníci sa len usmievali, pokladajúc to za seba-
výsmech, za perzifláž. Či však tie tenké, vyziabnuté
figúry mohli naozaj vzniknut z kopírovania skuteč-
nosti? A či by vóbec toto storočie strpělo, aby sa
z prostého napodobňovatela prírody stal jeden
z najslávnejších sochárov doby?
Kde inde móže byt však pravda, ak nie v diele
samom. Sústreclme sa teda na dielo a jeho sa pý-
tajme. Sochy, obrazy a kresby zaznamenáváme
ako jednotlivé postavy, skupiny s postavami akoby
osamotene viděnými, portréty, zátišia, krajiny.
Všetko sa tu opakuje v akýchsi variantoch, v sú-
vislých radoch, bez nápadnějších zmien a takmer
bez vývinu. Všimnime si najprv námět — Giaco-
metti ho považoval za prvořadý — a vztah medzi
ním, dielom a jeho pomenovaním. Keď názov diela
je Diego v bluzone (1954), má socha sama podobu
bronzového muža v bluzone a v tomto zmysle je
akoby novým denotátom mena, ktorého póvod-
ným denotátom bol živý Diego v bluzone. To isté
platí aj o obrazoch a kresbách. Na olejovom Zátiší
s jablkami (1957) vidíme jablká porozhadzované
po stole s nedbalosťou, nezvyklou na obraze, ale
vlastnou životu. Kresbu nazvanú Ateliér, mačka
a pes (1951) vnímáme ako kresbu a súčasne ako
autentický záznam pohladu do umelcovej dielne
s nedávno dokončenými sochami Mačky a Psa.
Krátkost spojenia medzi předmětným v diele a
javovou skutočnostou, medzi skutočnosťou, dielom
a jeho názvom, len potvrdzuje, že Giacometti pra-
coval podlá modelu. Navýše teraz začínáme tušit,
že to nemal, ako váčšina maliarov a sochárov
mává od nepamáti, iba za prostredníctvo, za pří-
pravný alebo studijný předstupeň к nějakému mé-
mu, konečnému dielu, ale že tu muselo ist o väzbu
základnú a skutočne bytostmi.
Námět u Giacomettiho vnímáme bez pomoci
symbolov, plue zmyslovo. A aké sú prostriedky,
ktoré v plastickom výtvore dovolujú rozpoznat
kráčajúceho muža, alebo jablká na stole? Podobné
ako v myšlení pojem odráža jav vzhladom na jeho
podstatu, obraz preclmetu znázorňuje to, čo je na
predmete opticky rozhodujúce a umožňuje ho
identifikovat. Ide spravidla o znázornenie hraníc
věci prostredníctvom linie. U Giacomettiho však
niet obrysovej linie ani v kresbách. Obrys tu nazna-
čujú paralelné zvázky čiar, ktoré sa často tam, kde
by sa mali zbiehat, pretínajú. Popierajú tak pev-
nost tvarov, spriezračňujú predmety a zviditelňujú


4. Alberto Giacometti: Velká hlava Diega, 1954, bronz
195